budúcnosť. Predovšetkým však vynakladáme všetko úsilie na uplatnenie myšlienky, že nemožno zneužívať či ignorovať ľudské práva žiadneho jednotlivca - bez ohľadu na pohlavie, národnosť alebo rasu. Táto myšlienka sa uchovala v Charte Organizácie spojených národov a v Univerzálnej deklarácii ľudských práv. Je hlavným zdrojom našej inšpirácie a impulzom pre znásobené úsilie. Na začiatku 21. storočia vieme, že bez rešpektovania práv jednotlivca nemôže byť žiaden národ, žiadne spoločenstvo, žiadna spoločnosť skutočne slobodná.

V uplynulom roku sa jednotlivec ocitol v centre celého môjho úsilia prehĺbiť naše chápanie toho, čo to znamená byť spoločenstvom národov. Či už to znamená rozvíjajúci sa pokrok, alebo dôraz na význam prevencie, alebo intervenciu - dokonca aj cez hranice štátov - s cieľom zastaviť hrubé a systematické porušovanie ľudských práv, stredobodom našich obáv bol jednotlivec. To nie je málo, keďže suverenita štátu v tom najzákladnejšom zmysle sa nanovo definuje pod vplyvom globalizácie a medzinárodnej spolupráce. Štáty sa teraz všeobecne chápu ako sluhovia svojich národov, a nie naopak. Zároveň sa rozšírila suverenita jednotlivca - tým mám na mysli ľudské práva a základné slobody každého jednotlivca, zakotvené v našej Charte - inovovaným chápaním práva každého jednotlivca vziať svoj osud do vlastných rúk.

Tento paralelný vývoj sa nedá ľahko interpretovať, ani neponúka jednoduché závery. Vyžaduje však od nás ochotu rozmýšľať novátorsky - o tom, ako OSN reaguje na humanitárne krízy, ktoré silne ovplyvňujú celý svet, o prostriedkoch, aké medzinárodné spoločenstvo uplatňuje v prípade núdze, a o našej ochote zasahovať v niektorých konfliktných oblastiach, zatiaľ čo v prípade mnohých iných kríz pôsobíme ľahostajným, nečinným dojmom, hoci aj pri nich by nás každodenný počet obetí a utrpenie mali vyburcovať k činu. Potreba uvažovať o týchto aktuálnych otázkach vyplýva z udalostí posledného desaťročia a zvlášť z úloh, pred ktorými dnes stojí medzinárodné spoločenstvo v Kosove a vo Východnom Timore. Od Sierry Leone cez Sudán, Angolu a Kambodžu až po Afganistan existuje veľmi veľa národov, ktoré potrebujú viac než len slová ľútosti zo strany medzinárodného spoločenstva - skutočné a vytrvalé odhodlanie pomôcť ukončiť etapu násilia a vyviesť ich na bezpečnú cestu k mieru a blahobytu. Zatiaľ čo genocída v Rwande a masaker v Srebrenici zostanú pre našu generáciu príkladom následkov nečinnosti voči masovému vraždeniu, nedávny konflikt v Kosove vyvolal naliehavé otázky o "následkoch činnosti", ak nepanuje v medzinárodnom spoločenstve dokonalá jednota. Tento konflikt dokonale vyriešil dilemu takzvanej "humanitárnej intervencie": na jednej strane otázku legitimity akcie, podniknutej bez mandátu OSN, na druhej strane všeobecne uznávaný imperatív účinne zastaviť hrubé a systematické porušovanie ľudských práv s vážnymi humanitárnymi následkami.

Neschopnosť medzinárodného spoločenstva zosúladiť tieto dva rovnako závažné záujmy medzinárodného spoločenstva v Kosove - univerzálnu legitimitu a zároveň účinnosť pri obrane ľudských práv - možno považovať za tragédiu. Ukázala sa pritom podstata úloh, kladených na OSN a medzinárodné spoločenstvo ako celok, do budúceho storočia: zjednotiť sa a postaviť za princíp, že rozsiahle a systematické porušovanie ľudských práv - nech k nemu dochádza kdekoľvek - neslobodno pripustiť. Charta Organizácie spojených národov tvrdí, že "ozbrojené sily sa nesmú používať, iba ak sú v spoločnom záujme". Ale čo je to ten spoločný záujem? Kto by ho mal brániť? V koho mene? A akými prostriedkami? Toto sú historicky významné otázky, ktoré nás čakajú na prahu nového storočia. Jasné je iba to, že práva jednotlivca sú teraz v centre "spoločného záujmu". Tak ako sme zistili, že svet nemôže zostať bokom pri systematickom porušovaní ľudských práv, zistili sme tiež, že intervencia sa musí zakladať na legitímnych a univerzálnych princípoch, ak má získať trvalú podporu národov sveta. Táto rozvíjajúca sa medzinárodná norma v prospech intervencie s cieľom chrániť civilov pred hromadným zabíjaním nepochybne bude pred medzinárodné spoločenstvo naďalej stavať ťažké úlohy.

Takýto vývoj v chápaní suverenity štátov i jednotlivcov narazí iste v niektorých oblastiach na nedôveru, skepticizmus, dokonca nepriateľstvo. Je to však vývoj, ktorý by sme mali uvítať. Prečo? Lebo napriek všetkým svojim nedostatkom a obmedzeniam je svedectvom, že ľudstvo sa viac zaoberá utrpením vo svojom strede, a že ľudstvo urobí viac, a nie menej, aby sa toto utrpenie skončilo. To je nádejné znamenie na konci dvadsiateho storočia. KOFI ANNAN,

generálny tajomník OSN

FOTO SME - MAREK VELČEK