Od roku 1990 ich bolo exhumovaných a pochovaných na šiestich vojenských cintorínoch v krajine zhruba 15-tisíc. Najviac padlých nemeckých vojakov - asi 7-tisíc - leží na cintoríne vo Važci, ktorý bol vysvätený na jeseň minulého roku a získal aj cenu Dušana Jurkoviča ako najlepšie architektonické dielo na Slovensku. Ostatní vojaci sú pochovaní na cintorínoch v Zborove, Prešove, Humennom, Hunkovciach a Bratislave. Exhumáciu jednotlivých hrobov nemeckých vojakov realizuje spoločnosť Sapex, s. r. o. Prešov, ktorej konateľ Ján Tomko pre SME povedal, že Slovensko bude jednou z prvých krajín v strednej a východnej Európe, kde budú exhumačné práce ukončené. Podľa neho sa tak stane v roku 2000, najneskôr však v roku 2001. Šéf exhumačnej skupiny Ladislav Pajtinka, ktorý z poverenia Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby pátra po padlých posledných päť rokov, odhaduje, že väčšinu padlých asi nenájdu. Mnohí príbuzní sa budú musieť uspokojiť s menom vyrytým do pamätnej dosky na vojenskom cintoríne. "Smrť patrí k životu," hovorí Jozef Neuschel, ktorý má problematiku na starosti na ministerstve vnútra. "Vzdať úctu je to najmenšie, čo môžeme urobiť."
Pre mnohých Nemcov a Nemky nejde o vzdialenú históriu. V hrubej zložke žiadostí z Nemecka je i list od Marlies Löfflerovej - jej 19-ročný brat na Slovensku padol v polovici januára 1945, ale dodnes nevie, kde mu môže položiť kytičku na hrob.
Nie je sama. Do marca tohto roku bolo verifikovaných len 4995 padlých. Celkovo na území bývalého Československa padlo asi 178 000 nemeckých vojakov. "Najhoršie je, že miesta, kde boli pochovaní, veľakrát nie sú známe. Musíme sa pýtať a hľadať. Vieme trebárs, že na cintoríne má byť jeden vojak. Hrob nie je označený a kde ho nájsť na hektároch cintorína? Máme však aj prípady, že kopali studňu a natrafili na vojaka," hovorí Pajtinka. V prípade, že exhumačná skupina nájde pozostatky, dopraví ich k nemeckému antropológovi, ktorý ich identifikuje. Asi štyri pätiny padlých majú identifikačnú známku, ale to väčšinou neplatí o poľných a lesných hroboch. Potom je možné totožnosť určiť podľa zranenia a merania. Úradný akt trvá tri roky od pochovania ostatkov na vojenskom cintoríne. Potom treba vybrať kríž, vyryť meno a upozorniť príbuzných. I za komunizmu príbuzní a vojnoví priatelia padlých prichádzali na Slovensko, aby si v tajnosti od miestnych obyvateľov zistili, kde ich blízky môže ležať, a na hrobe zapálili sviečku. To pomohlo i pri neskorších exhumáciách. Inokedy zasa blízki príbuzní padlých minuli veľa mariek na bezvýsledné súkromné pátranie. Podobné exhumácie sa odohrávajú po celej východnej Európe. Problém starostlivosti o vojnové hroby je obojstranný. Na území Nemecka je zasa 15 401 slovenských hrobov. A Slováci dodnes nevedia, kde odpočívajú popravení velitelia povstania, generáli Viest a Golian.
(rim, ČTK)
