GROZNYJ (PRE SME JAROMÍR ŠTĚTINA, agentúra Epicentrum) - "Pozor, pozor," zakričal na mňa mladučký Ruslan, ktorý utiekol z domova, aby sa nemusel stať utečencom. Skoro som šliapol na veľký koberec, na ktorom sa päťkrát denne modlia bojovníci i členovia velenia. Za tažkým závesom je odpočiváreň so siedmimi posteľami, obrovským stolom a ešte väčšími kachľami, ktoré sú okrem zbraní tým najdôležitejším, čo Čečeni v štábe majú. "Teplo je základ," múdro hovorí Ruslan. "Hneď máte väčšiu chuť vrátiť sa do zákopu, keď sa zahrejete." Kachle prechádzajú do rozsiahlej pece s platňou, na ktorej sa čosi varí. V bublajúcom hrnci je určite mäso. Partizáni majú síce problémy s chlebom, ale mäso dokážu zohnať vždy. Tri mladé ženy v starostlivo uviazaných šatkách mlčky pripravujú jedlo. Nesťažujú sa, len vraj už majú nedostatok korenia. Komín je primitívnym otvorom v stene vyvedeným na ulicu, kde je ledabolo prikrytý haraburdím, aby sa dym rozptýlil a zbytočne nepriťahoval pozornosť ruskej rozviedky. Všade ležia bedne s fľašami naplnenými výbušnou zmesou a textilným knôtom - najprimitívnejšia, ale podľa Čečenov jedna z najúčinnejších protitankových zbraní známa ako Molototovov koktail.
HORALI S POČÍTAČMI
V protiľahlom rohu je niečo ako kútik vedy a techniky. Vysielačka a počítač pôsobia v prostredí skôr cudzo. Ale fungujú. "Počítačom riadime bojové operácie," odpovedá na môj mlčanlivý údiv ramenatý Čečen, ktorý práve vykonáva funkciu spojára. Spojenie je vraj dokonalé. Velenie Grozného má presné informácie o situácii nielen vo všetkých častiach mesta, ale i na frontách v celom Čečensku. Počítač je v prevádzke 24 hodín denne. Horali si osvojili techniku bleskovo a ovládajú ju s obdivuhodnou fantáziou. Nie nadarmo sa v období krátkeho mieru od roku 1996 do leta 1999 veliteľ hlavného štábu obrany Grozného generál Aslanbek Ismailov, zvaný Malý Aslanbek, stal preborníkom v bojových počítačových hrách. Súťažil po nociach s druhým slávnym poľným veliteľom Šamilom Basajevom, kto z nich skôr aspoň na obrazovke obsadí moskovský Kremeľ. Výnimočne bystrý, inteligentný a i na európske pomery vzdelaný Ismailov spravidla víťazil. Dnes sa mu tréning hodí. Hra sa zmenila na realitu, ale Malý Aslanbek stále pripomína vášnivého hráča, ktoré je vzrušený pohybom kurzoru viac, než skutočným bombardovaním vedľa svojho hlavného stanu. Hlavné je udržať v chode agregáty vyrábajúce elektrickú energiu. Ismailov by sa bez počítača určite nudil.
Úzka chodbička spája hlavnú miestnosť s osobnou spálňou generála Ismailova. Vedľa postele je priestranný stôl, za ktorým sa niekedy i niekoľkokrát denne schádzajú jednotliví velitelia na vojnových poradách. Na stene visia dve mapy. Prvá, zlepená z niekoľkých kusov vojenských plánov 1:50 000, zobrazuje celé Čečensko, druhá, veľká 3x3 metre je detailným plánom Grozného. Obe mapy sú pokryté priehľadnou fóliou. Generál Ismailov na ne farebnými fixkami maľuje čiary, šípky a body, v ktorých sa vyzná snáď len on a jeho najbližší. Prenáša sem to, čo vymyslel spolu s počítačom a čo mu oznámila jeho rozviedka. Nepriateľa znázorňuje modrou, svoje jednotky červenou. Čečeni vedia na meter presne, kde sa nachádza každý ruský tank. Na poslednej porade bol aj generál Šamil Basajev. V skvelej nálade a v plnej zbroji. V hlavnom štábe sa dovybavil vojenskou lopatkou. Keď som sa začudoval, že sa chystá zakopať, povedal mi: "To mám pre svojich vojakov. Nie pre seba."
MALÝ A VEĽKÝ ASLANBEK
"Juh Grozného bráni ďalší zo slávnych čečenských veliteľov, ktorí dosiahli významný úspech počas vojny 1994-95, Ruslan Gilajev. Východ a juhovýchod mesta má osobne na starosti nerozlučná dvojica - Malý a Veľký Aslanbek.
Prezývky získali tiež počas minulej vojny a zodpovedajú presne ich fyzickému vzhľadu. Malý Aslanbek je muž nevysoký, s tikavými očami a fúzmi, nie príliš dodržujúci pravidlá predpísané islamom, neustále vtipkujúci a laškujúci so ženami. Aslanbek Abdulhadžijev, zvaný Veľký Aslanbek, je hromotĺk udivujúcich rozmerov. Vysoký, s ramenami pripomínajúcimi zozadu letištnú plochu, s bradou a holou lebkou a hlavne tak nízko posadeným, hrubým hlasom, že si ho nie je možno spliesť ani v chraptiacej vysielačke. Keď sa Veľký Aslanbek poctivo modlí, Malý vymýšľa stratégiu na počítači. Keď Malý potrebuje, aby zložitú operáciu niekto vykonal, len sa mlčky pozrie na Veľkého.
Obaja Aslanbekovia sa v Čečensku už dávno stali legendou a ich dokonalá súhra je doslova tancom na ľade. Abdulahadžijev dokázal odraziť posledné pokusy ruskej armády prelomiť obranu z východu od základne federálnych vojsk Chankala. Prebiehali tam najprudšie boje a kto dobre pozná Malého Aslanbeka, mohol chvíľami postrehnúť, že nervózne cuká kútikom úst. Napriek tomu, že žiadny Čečen nedáva najavo ani tie najmenšie emócie, okrem radosti z vojenského úspechu, generál Ismailov sa celkom určite a úplne obyčajne o svojho Veľkého priateľa bál.
HLAVNÝ ŠTÁB JE V ZÁVETRÍ
Všetky budovy v meste, ktoré ešte ako tak stoja a sú dobre postavené, najlepšie zo železobetónu, povstalci premenili na malé pevnosti. Z rady z nich skvele vidia celý ruský tábor v Chankale, pozorujú vymrznutých ruských vojakov v zákopoch a vidia, keď sa chystajú na delostrelecký útok. Mínomety, delá i tanky strieľajú do budov a Čečeni kľudne, avšak veľmi rýchlo v takýchto chvíľach zaľahnú v miestnostiach v odľahlejšej strane domu. Budova sa trasie, ale stojí. Na hlavu im padá omietka a kusy betónu, ale podľa všetkého sa dom ešte dlho nezrúti. Stena, do ktorej z Chankaly Rusi zo všetkých síl bijú, je celkom zničená, ale z druhej strany je dom na groznenské pomery ešte zachovaný. Po niekoľkých minútach delostreleckej prípravy sa zo zákopu odváža ruská pechota a snaží sa prískokmi priblížiť sa k čečenským pozíciám. Stávajú sa ľahko dostupným cieľom ľahkých zbraní Čečenov. Ruské velenie potom vydá povel k ústupu a na poli zostávajú telá mladučkých ruských vojakov.
Občas smerom od Chankaly vyjde i ruská ťažká technika, časť z tankov a obrnených transportérov Čečeni zlikvidujú i s posádkou, časť sa po chvíli otočí a vráti sa na pôvodné pozície. Bojovníci sa pohybujú po meste predovšetkým v noci, obrovskou rýchlosťou v neosvetlených autách, aby sa nestali jednoduchým cieľom ruských lietadiel. I ku štábu občas zaletí nejaká raketa, ale ako tvrdí Ismailov, zatiaľ je v "granátovom závetrí" a veľká pravdepodobnosť priameho zásahu nehrozí.
NEBRÁNIME RUINY
Podobných pivníc a štábov je v Groznom niekoľko, len jeden je však hlavný. Ismailov je najskúsenejším obrancom a dobyvateľom Grozného, pretože ho bránil už v roku 1995 a vďaka dokonale vymyslenej a ešte dokonalejšie uskutočnenej operácii ho obsadil v lete 1996. Predovšetkým on vie, že tento boj je zo všetkých, ktorým velil, najťažší. Dokázal však svojim podriadeným vnuknúť, že Čečeni vojnu jednoducho prehrať nemôžu, nech už by mala trvať aj desiatky rokov.
I keď mnoho bojovníkov má na hlavách zelené pásky s vyšitou modlitbou v arabštine, i keď pri útoku volajú Alláh Akbar, v hlavnom štábe nie je ani stopa po náboženskom fanatizme. K jednotkám oboch Aslanbekov sa tak, ako počas minulej vojny, pridali muži, ktorí už niekoľko rokov samopal v ruke nedržali. Jednoducho tí, ktorí prišli o dom, o rodinu, alebo sa nechcú stať utečencami, ktorých od smrti hladom zachraňujú v stanových táboroch dodávky ruskej humanitárnej pomoci.
V štábe sa občas objaví i veliteľ niektorej z ozbrojených skupín vahábistov, religióznej extrémistickej sekty. Sú v kontakte s hlavným štábom, koordinujú svoje akcie, ale pracujú samostatne. V túto chvíľu sú len nepatrnou časťou všetkých ozbrojených skupín, ktoré bránia Groznyj. Ismailov je absolútne svetský človek a bližšie než Korán sú mu ženy, víno a spev.
Keď sa ho spýtate, prečo vlastne tie ruiny, ktoré je možné len s obrovskou dávkou fantázie nazývať mestom, tak urputne bránia, usmeje sa: "Sme pripravení kedykoľvek prejsť z tejto fázy na partizánsky spôsob boja. Je to pre nás oveľa výhodejšie, než zrážky na frontových líniách, útočiť zo všetkých smerov, nečakane a na celom našom území. Potom pod svoje bohaté fúzy zabrble: "To je predsa naše hlavné mesto. Symbol našej štátnosti. Symbol našej slobody. Tú bránime a nie nejaké ruiny."
