i nádeje. Také sú aj zápisky ani nie štyridsiatničky opakovane sa liečiacej od závislosti na alkohole v Psychiatrickej nemocnici v Kremnici.

"V stredu som mala návštevu. Bola ma pozrieť dcéra. Mala som strašne zlý pocit. Však som im strašne ublížila. Vôbec som nemala začať piť…"

"Keď ma sem doviezli, môj exmanžel chcel, aby som zdochla. Sama neviem, ako som to dokázala, že okrem alkoholu som siahla i po takých veciach, ako sú tabletky, voňavka a všelijaké otravné látky, len aby som všetkým znepríjemnila život. Nechcela som im ublížiť, ale nechcela som už žiť…"

"Včera mi volala matka. Strašne plakala. Nechce, aby som zomrela. Chce, aby som zostala taká, aká som bola ešte predtým. Veselá, aby ma bavila práca, starala sa o deti a dala im všetko, čo stratili počas môjho pitia. Vôbec neviem, prečo ma radšej nenechali zomrieť. Aspoň by mali pokoj. Ale viem, ako sa to všetko začalo. Počas abstinovania som sa mala veľmi dobre. Všetko bolo v poriadku, až sa mi to zdalo neskutočné. Mala som všetkého dostatok. Času na prácu, deti i na matku, stihla som si odbehnúť i do susedného mestečka. Zistil to však môj vedúci, ktorý je do mňa zamilovaný. A začali sa komplikácie. Kontrola, telefonáty domov, kde som bola… Išlo mi to všetko na nervy. Neskôr sa situácia skomplikovala i doma, neviem prečo, no začala som žiarliť na exmanžela. Nenávidela som jeho túlanie a návraty domov nadránom. Vedúcemu som vysvetlila, že mám len dobrého priateľa. Mám však pocit, že sa to nepáčilo ani mojej dcére. Nečudujem sa, bála sa, že ma stratí. Nedokázala by som však pre lásku opustiť deti, sú mi prednejšie. Za to, čo som urobila, si zaslúžim iba pohŕdanie a nenávisť. Ranila som svojím správaním veľa ľudí a možno som už stratila i toho, na ktorom mi veľmi záleží. Neviem sa z toho kolobehu myšlienok dostať. Nechcem zostať porazená a prizerať sa, ako moje deti trpia. Nemôžem spávať. Cítim sa stále fyzicky aj psychicky unavená, nervózna a podráždená. Chcela by som na všetko zabudnúť, no vôbec to nie je ľahké. Druhým pomôžem, poradím a sebe nedokážem…"

"Dnes sa mi ozval syn, ktorého som si tak ťažko získala a teraz mám taký pocit, že som ho stratila znovu a navždy. Veľmi som ho sklamala. Neviem, či som konala správne, ale žiadala som ho, až priam prosila do telefónu, aby mi odpustil. Alebo, aby mi aspoň povedal, že som veľmi zlá, že som mu veľmi ublížila, že už ma nechce počuť. No on mi na to nepovedal nič, len to, že sestra je vonku a otec v meste. Cítila som z jeho hlasu chlad a odmeranosť. Ale vlastne, čo som čakala? Musí ma za to strašne nenávidieť…" (ks)