Dovolím si pripomenúť, že napríklad Kansas City leží v štáte Kansas, Iowa City v štáte Iowa a New York v štáte New York, naproti tomu hlavné mesto USA Washington neleží v štáte Washington, ale na území, ktoré sa zvykne označovať ako D. C., plným menom District of Columbia. Je to zvláštne územie v rozlohe 174 štvorcových kilometrov, na ktorom neplatia zákony nijakého spolkového štátu USA. Viem, že to pre vás nie je objav, no predsa len by som rád upozornil na to, že aj my sa v tejto chvíli nachádzame na podobnom území, ktoré by sme mohli označiť ako D. C., plným menom District of Cadlecia. Netrúfam si odhadnúť, akú rozlohu zaberá, no dôležité je, že ani na ňom neplatia bežné zákony. Tu majú napríklad stromy krstný list, na cestu namiesto lámp od firmy Siemens svietia kvety a na saniach sa vozia, ba aj veselo besedujú ľudia, ktorých na celom zvyšnom území Slovenska už dávno považujú za mŕtvych. Tu zaznievajú reči z nížin a príležitostne - okolitá krajina to dovoľuje, ba priam k tomu nabáda - aj reči z výšin, tu sa zostavujú vlastné i cudzie horo(r)oskopy, prednášajú rapsódie a maľujú miniatúry, tu sa vypisujú epištoly a stadiaľto sa potom to všetko, zozbierané, poukladané a zaviazané do batôžka knihy, rozchádza do šíreho sveta, aby si v ňom našlo adresáta. Áno, zišli sme sa v Pukanci, D. C., hlavnom meste nie Spojených, ani Rozdelených štátov, ale hlavnom meste nadzmyslovej komunikácie, aby sme vyprevadili jedného takéhoto vychystaného pútnika. Na prvý pohľad, čiže hneď z obálky vidno, že to nie sú rapsódie, miniatúry ani epištoly, že autor primerane k ročnému obdobiu pozhŕňal do knižky lístoky. Lenže pozhŕňať, to je už to posledné a najľahšie; lístoky, kým opadnú, musia dozrieť, musí ich život stromu nahusto popísať žilkami a vráskami. To je dosť zdĺhavý a nie vždy bezbolestný proces, hoci autor-strom sa tvári zdržanlivo a tvrdí nám, že "knihy sa píšu samy a my sme iba namáhavo pri tom". A tak kladieme zvedavú otázku, čo za špeciálna fajta sú tie lístoky, keď sa od obyčajných, povedzme hoci korešpondenčných lístkov líšia už aj gramatikou. Dozvedeli sme sa, že "lístoky sú… čistý spôsob jestvovania". Priznám sa, že po bližšom oboznámení sa s predmetom by som si dovolil formuláciu poopraviť v tom zmysle, že lístoky nie sú ani tak čistý, ako prenikavý spôsob jestvovania. Autor totiž v lístokoch a lístokmi preniká pod, za a nad povrch, zmyslovú podobu vecí, čo vôbec nie je ľahké a dnes to, ako sa tak pozerám okolo seba i na seba, vie len málokto. "Predovšetkým," prezrádza nám autor svoju metódu, "musíš zreteľne vidieť to, čo nie je." A akoby to nestačilo, akoby to bola úplná hračka, hneď ešte dodáva: "Hovoriť to, čo prítomný jazyk povedať dokáže, nie je aktom písania." No, ďakujem pekne! Pravdu povediac, keď si raz človek osvojí umenie nadzmyslovej komunikácie, bola by škoda, keby ho vyplytval na korešpondenciu s Jožom Mrkvičkom - Spáčom, a tak nás neprekvapuje, že Kadlečík si vyberá spoločnosť a stýka sa najmä so svedkami a strážcami významov. Tých je v našom kraji a našom čase, keď sa významy rozpredávajú v second-handoch a na blšom trhu, ako šafranu, preto autor-strom siaha ku svojim koreňom, do minulosti, alebo vábi na svoje košaté konáre cudzokrajné vtáctvo. Okruh osobností, s ktorými sa Kadlečíkovi žiada a oddá nadzmyslovo komunikovať, je pomerne uzavretý a aj v Lístokoch stretávame zväčša stálice, s ktorými nadväzuje nedokončené rozhovory na návratné témy. "Nič nové ani zaujímavé som ti nenapísal," oznamuje sebakriticky svojej, Sládkovičovej i našej Maríne, "ale napísal som to inak a krásne." Mne ako známemu grobianovi sa to krásne tu a tam vidí až prikrásne, akoby kútikom oka poškuľovalo na seba do zrkadla, lepšie mi hovie autor v stave srdečného nasrdenia, ale to je vec osobného vkusu a napokon, ako sám vraví, "veď spisovateľ nemusí mať vždy pravdu, on nie je za to platený ani volený." Zato jeho inak, to veru stojí za to, podľa tej inakosti lístokov tento strom vždy bezpečne spoznáme a už teraz zvedavo čakáme, čo za lístie na ňom na jar vyraší. "Máme dejiny, ale chýba viac pamäti," hovorí Ivan Kadlečík a svojimi textami kriesi, dáva nám nanovo prežiť to, na čo by sme nikdy nemali zabudnúť.
PAVEL VILIKOVSKÝ
(Autor je spisovateľ a prekladateľ)
