Del Toro (Dr Gonzo), Tobey Maguire (stopár Michael) a ďalší * Distribúcia v SR: ASFK / Continental film

Rok 1971. Súmrak veku detí kvetov. Novinár Raoul Duke a jeho priateľ Gonzo sadajú do auta a vyrážajú robiť reportáž z motocyklových pretekov, smer Las Vegas. Obsah kufra: dve vrecia trávy, sedemdesiatpäť pilúl meskalínu, niekoľko balíčkov kokaínu, tequila, rum, basa piva, neriedený éter, zo dva tucty amylnitrátov. Všetko na vlastnú potrebu. Sixties sa skončili, zostali už len psychedelické žúry. Duke a Gonzo patria k tým, čo sa dívajú do očí prázdnote, ktorá čaká za eufóriou. Začína sa príbeh bez príbehu, súvislý záchvat drogovej bulímie, pitiek, tripov a halucinácií. Po kobercoch barov lezú plazy a orgie pokračujú, nemajú gradáciu, pretože nemajú koniec. Film Terryho Gilliama vznikol na základe kultovej knihy Huntera S. Thompsona, okolo ktorej režisér krúžil takmer desať rokov. Kniha bola považovaná za nesfilmovateľnú. Film sa nakrúcal v náročnej prítomnosti slávneho autora, v jeho šatách, s jeho kabrioletom. Terry Gilliam je Američan s anglickou filmovou minulosťou, patril k legendárnym tvorcom čierneho humoru pythonovcov, s ktorými nakrútil aj Život Briana. Do Anglicka odišiel z Ameriky v čase, keď Hunter S. Thompson písal svoju knihu, plný, ako dnes hovorí, rovnakej nezadržateľnej, bolestnej nenávisti k Amerike, akej je plná táto kniha. "Bol som taký zúrivý, že som mohol hádzať bomby." Film nakrútil za šesť týždňov v stave krajnej časovej a finančnej núdze - nie je ťažké domyslieť si, že práve takto si to prial. Nepretržitý prúd nepríčetného rocku Jefferson Airplane či Yadbirds striedajú barové slaďáky, podľa toho, čo sa na plátne deje. Hudba sa k scénam hodí tak presne, až je zbytočná, nemá žiadnu dramaturgickú funkciu, kopíruje len to, čo vidíme na plátne. Zdvojuje prúd vnemov, ktorý je po celých stodvadsaťosem minút nastavený na rovnakú vizuálnu a zvukovú intenzitu drogových fantázií dvoch exhipíkov, nepozná napätie ani odľahčenie, len beží. "Dnes nikoho nezaujímajú abstrakcie, metafory a asociácie - to, čo zaujíma mňa. Preto je Las Vegas mojou látkou." Drogy, tvrdí Terry Gilliam, tu nie sú len v prvom pláne, sú všadeprítomným pozadím, klaustrofobickým, paranoickým halucinačným filtrom Raoula a Gonza. Herci stelesňujú zranenú časť svojej generácie s úplnou vierohodnosťou, napokon, sami k nej patria. Príbeh, v ktorom sa deje stále len to isté, je presným obrazom krachu eufórie, ktorý nemá pokračovanie. Táto skúsenosť sa podobá na závratnú jazdu na veľkom kolotoči, zo začiatku radostnú, a potom už len mučivú - z kolotoča sa nedá vyskočiť. Na samom konci čaká už len čistý závrat. Jeho podoba je nepríjemná a jednotvárna. Filmu nechýba len dej, nemá ani žiadnu ideu. Kritici mu preto vyčítajú politickú ľahostajnosť. Strach a hnus Las Vegas netlmočí žiadne posolstvo - je to dlažobná kocka hodená do výkladu s ideami politickej korektnosti amerického filmu a amerického pohľadu na svet, ktorého sterilné bezpečie Terry Gilliam nenávidí. Je logické, že tento film nie je celkom pozerateľný - zdá sa, že samo nakrúcanie bolo jedným veľkým a rýchlym tripom. Kto dopozerá do konca, chvíľu sa mu bude ťažko dýchať. Ako po naozajstnej opici. ANDREA PUKOVÁ

(O tomto filme informujeme aj na 9. strane, ktorú pripravuje Asociácia slovenských filmových klubov)