Začiatkom 90. rokov na severe Čiech súperili o priazeň publika dve kapely - Motorband a Skandál. V prvej po odchode Kamila Střihavku na sólovú dráhu obsadil post speváka Milan Daim, dnes 27-ročný rodák z Teplíc, ktorý už od detstva spieval aj vrcholovo športoval. Ako sedemnásťročný prestal stíhať obidva koníčky naraz, a tak sa rozhodol pre hudbu. Miesto v Motorbande bolo voľné práve vo chvíli, keď sa vrátil zo základnej vojenskej služby. V roku 1994 nahrali album, ktorého predajnosť ustrnula na bode mrazu, a skupina sa rozpadla. Vzápätí zostal bez vokalistu, ktorý dal prednosť podnikaniu, aj jej severočeský sok. A pred dvoma rokmi malo súperenie paradoxný koniec. Obsadenie sa navzájom prehodilo, spevák bývalého Motorbandu sa obklopil hráčmi zo Skandálu a vznikla jeho sprievodná skupina Daim. "Po rozpade Motorbandu som sa na rok upokojil a nespieval. Jedného dňa mi však zazvonil telefón a ozval sa strýko z Kanárskych ostrovov, kde má stále angažmán. Ešte za komunistov utiekol do Anglicka, hral po baroch i na lodi na Karibiku. Potom za ním odišla moja teta a ďalší z rodiny. Založili si menšiu kapelu, a keď im raz vypadla speváčka, kontaktovali ma, či by som nemal záujem prísť za nimi a zarobiť si nejaké peniaze. Ponuku som prijal a odletel som. Priznám sa, že finančne mi to tiež dosť pomohlo, lebo na severe Čiech o prácu človek len tak nezakopne, ale bol to aj veľký spevácky tréning. Spieval som každý deň v kuse od siedmej hodiny večer do tretej hodiny ráno, v repertoári som mal prevzaté skladby od mojich obľúbencov Bryana Adamsa a Roda Stewarta, španielske kantilény aj talianske pesničky. Dalo mi to poriadny cvik do hrdla," spomína Milan Daim pre SME.
Po návrate domov zašiel za svojím kamarátom Martinom Kolaříkom, v tom čase ešte gitaristom Skandálu, a požiadal ho o spoluprácu na nových piesňach. Dokopy ich dali za dva roky asi šesťdesiat. Sedem z nich v bigbítovej polohe nahrali ako demosnímky, rozviezli ich do pražských firiem, a keď sa ako prvé ozvalo vydavateľstvo BMG, sólovému albumu už nič nestálo v ceste. Trinásť konečných skladieb, po akceptovanom kompromise "zmäkčených" do médiami prijateľnejšej podoby, dostalo spoločný názov Milanium a na svete bola pestrá kolekcia príjemného poprocku, založeného na melodických gitarových linkách a chytľavých refrénoch. Do útoku zatrúbila prvým singlom Černá a bílá, z ktorého sa po strmom stúpaní na rebríčkoch hitparád stala druhá najhranejšia skladba v českých rádiách. "Každý spevák sa nejakým spôsobom hľadá a ja som sa našiel v popovejšom rocku," hovorí Milan Daim. Rodné Teplice podľa neho vznik novej skupiny prijali s otvorenou náručou (rozhodujúcim testom tam bol úspešný krst albumu), ale svoju pozíciu mimopražského speváka, ktorý sa chce presadiť v hlavnom meste, spočiatku nevidel ružovo. "V našich dvoch malých republikách je to ťažké. Je nás pár miliónov a je tu obrovská konkurencia. Človek sa však nemôže na nič hrať. Musí byť stále rovnaký, ako bol predtým. Navyše, už prišla nová generácia muzikantov i poslucháčov. Starších bigbiťákov to možno aj štve, no človek sa nesmie vzdať. Musí sa starať o svoj hlas, neustále cvičiť a pracovať na sebe. Hrať pre ľudí, nie pre prachy a pre seba samého. My sa už hudbe venujeme nejakých osem rokov a skutočne nie sme zvyknutí na prívaly peňazí. Vždy sme sa dotovali sami, hradili sme si všetko vrátane benzínu na cestách počas turné. Ja som síce slobodný, ale ostatní majú rodinu, a keď sa to nazbiera, poriadne im to zaťaží rozpočet. Že by sme sa teraz zbláznili z toho, ako nám padajú peniaze, tak to teda nie," vraví. Sám sa charakterizuje ako odporca playbacku ("Oblbovať ľudí a potom si za to ešte vziať peniaze?") a tvrdí, že živé hranie je oveľa spontánnejšie. Slovenským poslucháčom, za ktorými sa chce vybrať na budúci rok, dokonca sľubuje, že na koncertoch budú skladby znieť oveľa tvrdšie ako z albumu a trúfne si popri nich aj na prevzaté hity Kiss či Deep Purple.
Na Slovensko sa Milan Daim už teraz teší. "V Žiline mám rodinu z matkinej strany - dedka, babku, bratancov, sesternice - a nebol som za nimi už asi päť rokov," vysvetľuje. Vie, že koncertovať na vlastnú päsť tu nebude ľahké, skôr by si preto vedel predstaviť, že by sa vydal na turné so známejšou domácou kapelou. Napríklad s Teamom. "Keď sa to tak vezme, všetko na Slovensku poznám. Kedysi som cestoval ku kamarátovi do Spišskej Novej Vsi. V Rožňave som strávil rok na vojne, dokonca som tam chodil s jednou Maďarkou. Chcem sa ísť lyžovať do Tatier, pozrieť sa na Slovenské rudohorie, v zime je to nádhera." Príroda bola pre neho aj domovom. S bývalou priateľkou svojho času žil na horách. "Choval som naraz štyroch čuvačov. Štyri 70-kilogramové feny. Bolo to na mŕtvicu," smeje sa. Teraz si už môže v paneláku dovoliť iba poloangorskú mačku. Tvrdí o nej, že je cvok, a ukazuje pritom do krvi dodriapané ruky. Na záver pridá svoju predstavu najkrajších Vianoc: "Na veľké darčeky nie som. Skôr s kapelou zapiť starý rok niekde pri vínku. Dôležité je, aby bola pohromade celá rodina. Aby bolo všetko v pohode, tak ako má byť."
DALIBOR HLADÍK
