Požiadavka advokátov na vyplatenie jedenástich miliónov mariek do odškodňovacieho fondu vnáša do rokovaní, ktorým v posledných dňoch hrozil úplný kolaps, konečne konkrétny a súčasne realistický údaj, vymedzujúci hornú vyjednávaciu hranicu. Nemeckej strane sa tak splnila podmienka presného vyčíslenia požiadaviek protistrany, o ktorých by bolo možné ďalej rokovať, a medzi pozorovateľmi sa okamžite vynorili dohady o možnom úspešnom závere rozhovorov snáď ešte v tomto týždni. Pri bližšom pohľade na návrh právnikov sa však môžu ešte ľahko objaviť mnohé problémy. Oproti poslednému číslu, ktoré sa podľa advokátov neoficiálne pohybovalo okolo asi 24 miliárd mariek, je síce terajšia oficiálna požiadavka menej ako polovičná, stále však zostáva medzi ním a návrhom nemeckej strany (osem miliárd mariek) rozdiel troch miliárd. Právnici síce vo svojom stanovisku vychádzajú z toho, že nemecká strana by zaplatila len desať miliárd a poslednú miliardu by uhradili americké firmy, ktorých pobočky počas vojny v Nemecku tiež využívali prácu totálne nasadených, tento predpoklad však z americkej strany doteraz nepotvrdili. Aj tak by však zostával medzi stanoviskami oboch strán rozdiel dvoch miliárd a nemecká vláda a podniky opakujú, že svoju ponuku už nemôžu zvýšiť. Pritom v návrhu právnikov je dôležitý bod, podľa ktorého v požiadavke jedenástich miliárd nie sú obsiahnuté správne poplatky, náklady na rozdeľovanie prostriedkov, ani honoráre advokátov, teda podľa prvých odhadov suma ďalších niekoľko sto miliónov mariek. Napriek tomu by na peniazoch už rokovanie nemalo stroskotať. Zásadnou prekážkou dohody by sa však mohol stať zákon o zriadení príslušnej odškodňovacej nadácie, ktorý je v nemeckom parlamente už pripravený, ale ktorý právnici otvorene označili za úplne neprijateľný. Najväčší problém predstavuje fakt, že pripravený zákon koncipuje chystanú nadáciu Pripomienka, zodpovednosť, budúcnosť ako definitívnu bodku za všetkými odškodňovacími nárokmi voči Nemecku v súvislosti s bezprávím nacistického režimu. To znamená, že z nadácie by sa mali hradiť aj napríklad škody v súvislosti s arizáciou židovského majetku. Len tieto nároky by mohli predstavovať sumu, ktorá by príspevky na odškodnenie za nútené práce drasticky obmedzila.