Zjednotená Európa - okázalé gesto

Je skutočne dobre, že USA sa neuchádzajú o vstup do Európskej únie, pretože by sa tam nikdy nekvalifikovali. "Bolo by veľmi ťažké, ak nie nemožné, stať sa súčasťou rodiny európskych štátov, ak si ponecháte trest smrti," povedal minulý mesiac vysoký predst

aviteľ EÚ pre zahraničnú politiku Javier Solana tureckému ministrovi zahraničia Ismailovi Cemovi. Niekto by mohol povedať, že pravdepodobnosť, že Turecko bude v EÚ, je asi taká ako v prípade Spojených štátov. Tri veci však v jeho prospech hovoria. Časť Turecka je geograficky súčasťou Európy. Od roku 1984 nikoho nepopravilo (hoci vodca kurdských teroristov Abdullah Ocalan bol odsúdený na trest smrti). A veľmi stojí o vstup, pretože chce upevniť svoj tvrdo vybojovaný štatút moderného demokratického štátu.

Minulý piatok sa na summite Európskej únie v Helsinkách Turkom splnilo ich prianie. Formálne ich prijali za kandidátov na vstup do EÚ, spoločne s Bulharskom, Rumunskom, Lotyššskom, Litvou, so Slovenskom a s Maltou. Ak pripočítame šesť ďalších krajín, ktoré už čakajú na vstup - Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Estónsko a Cyprus - EÚ by mala takmer zdvojnásobiť počet členov. Je to najokázalejšie zo všetkých okázalých gest. Aj rétorika je podobne okázalá. "Po prvý raz od pádu Rímskej ríše máme príležitosť zjednotiť Európu," vyhlásil šéf Európskej komisie Romano Prodi v októbri, keď načrtol víziu bloku 28 štátov s 500 miliónmi obyvateľov, "a tentoraz k tomu nedôjde silou zbraní, ale na základe spoločných ideálov a dohodnutých spoločných pravidiel." Prodi tu trochu predbehol skutočnosť, pretože na "spoločných ideáloch a dohodnutých spoločných pravidlách" ešte treba popracovať, ale to je presne to, o čo tu vlastne ide.

Prechod od súčasnej 15-člennej EÚ, ktorej 350 miliónov obyvateľov vychutnáva vysoký životný štandard, k ďalším 150 miliónom, ktorých priemerné príjmy nie sú ani polovičné, nemá žiadnu ekonomickú logiku. Je to len politická reakcia na pád komunistického impéria pred desaťročím, ktorý zrazu uvoľnil všetky štáty východnej Európy. V západnej Európe existovali obavy, že niektoré z nich sa vrátia späť do autoritárskych režimov alebo sa dostanú do vzájomných ozbrojených konfliktov. Jediným riešením bolo doviesť ich do EÚ takmer bez ohľadu na ekonomické argumenty. Je možné, že Európania vybudujú byrokratickú obludnosť a ekonomickú nočnú moru, ak nezačnú naliehavejšie reformovať existujúce inštitúcie EÚ. Veria tomu, že únik pred strašnými dejinami európskych vojen, útlaku a masakrov, stojí za pár obetí a zníženie výkonnosti.

Skutočným dôvodom vzniku novej meny euro bolo napríklad ukončiť nadvládu mocnej nemeckej marky a zviazať zjednotené Nemecko s ekonomikou jednotného európskeho trhu. V súčasnej expanzii ide o to, aby zvyšok Európy zostal demokratický a mierový. Dokonca aj vyhliadka na vstup do EÚ už má za následok nesmierne zmeny v kandidátskych štátoch. Dlhotrvajúce roztržky sa urovnávajú rokovaním medzi Maďarskom a Slovenskom (už sa urovnali) a medzi Gréckom a Tureckom (najneskôr koncom roku 2004). Voči menšinám, od Rusov v Estónsku a Lotyšsku až po Kurdov v Turecku, musia štáty zaviesť lepší prístup, inak nemajú nádej na vstup. Treba zvrhnúť autoritárskych vodcov: Slovensko sa už zbavilo Vladimíra Mečiara a Chorvátsko má silný stimul nahradiť nedávno zosnulého Franja Tudjmana demokratickejšou osobnosťou, aby sa tiež mohlo pridať k čakateľom. Či už uspeje, alebo nie, je to ušľachtilý experiment. A v hre je z dlhodobejšieho hľadiska tak veľa, že sa všetkým oplatí vynaložiť veľké úsilie.