Na daňové účely sa za zamestnanca považuje každý daňovník (fyzická osoba) s príjmami zo závislej činnosti a funkčnými požitkami. To znamená, že okrem "bežných" zamestnancov ide napr. aj o členov družstiev, telovýchovných jednôt, spoločníkov a konateľov spoločností s ručením obmedzeným, komanditistov komanditných spoločností (ak majú príjmy za prácu, aj keď im neplynú na základe pracovnoprávneho vzťahu), ďalej členov štatutárnych orgánov právnických osôb a ďalších orgánov právnických osôb, funkcionárov odborov, vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, územnej samosprávy (obcí), funkcionárov štátnych orgánov, záujmových a občianskych združení, atď. To znamená, že nie je rozhodujúcim faktorom len skutočnosť, ak je uzatvorený so zamestnancom pracovný pomer, ale prednostne sa posudzuje na daňové účely, že ide o daňovníka s príjmami zo závislej činnosti a funkčnými požitkami (i keď pracovnoprávny alebo obdobný pomer uzatvorený nie je).
Pri dohodách o vykonaní a práce a dohodách o pracovnej činnosti sa zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách aplikuje len v prípadoch, ak sa poskytnutie cestovných náhrad pri uzatvorení týchto právnych vzťahov dohodne (najlepšie písomnou formou priamo v dohode).
Poskytovanie stravného zamestnávateľom zamestnancovi predstavuje poskytnutie čiastočnej náhrady jeho zvýšených výdavkov, v súvislosti so stravovaním na pracovnej ceste. Do zákonom stanovenej výšky ide o nárokové plnenie.
Ak ide o tuzemskú pracovnú cestu, výška stravného závisí od jej dĺžky. Za každý kalendárny deň pracovnej cesty prislúcha zamestnancovi stravné v súčasnosti (od 1. novembra 1999) vo výške:
- 62 Sk, ak pracovná cesta trvá 5 až 12 hodín,
- 97 Sk, ak pracovná cesta trvá 12 až 18 hodín a
- 149 Sk, ak pracovná cesta trvá dlhšie ako 18 hodín.
Poskytnutie stravného v tejto výške predstavuje u zamestnanca príjem, ktorý sa nezdaňuje. U zamestnávateľa ide o daňovo uznaný výdavok (náklad).
Ak by zamestnávateľ poskytol zamestnancovi stravné vo vyššej sume, rozdiel medzi nenárokovým plnením a nárokovým plnením predstavuje u zamestnanca príjem zo závislej činnosti, ktorý je potrebné u neho zdaniť.
Zákon o cestovných náhradách umožňuje pri poskytovaní stravného postupovať v niektorých prípadoch odlišne. Ide o prípady, ak cesta trvá menej ako päť hodín, ak je uzatvorená kolektívna zmluva, ak je na pracovnej ceste poskytnuté aj bezplatné stravovanie, atď.
Týmto ďalším situáciám sa budeme venovať nabudúce.
Ing. DAGMAR PIRŠELOVÁ
