Každá spomienka na odvlečenie a gulag veľmi boleli. Aj Trebišovčana Júliusa Ferčáka, ktorý sa dostal do trebišovskej skupiny odvlečených 15. januára 1945 s tým, že ide na trojdňovú brigádu sa ani po roku domov nevrátil. Július Ferčák zomrel pred pár rokmi ako posledný zo skupiny, ktorá sa neúplná vrátila do Trebišova koncom februára 1946 a svoje spomienky opísal takto:
- Skupina Trebišovčanov prežila v gulagu prvé Vianoce mimo svojich rodín. Boli to najsmutnejšie Vianoce v živote každého z nás - hovorí Július Ferčák, ktorý ako kováč dedil rodové remeslo od otca i starého otca.
- Doma hojnosť, v gulagu aspoň lokše. Podarilo sa nám pozháňať trocha múky a tak sme si na štedrovečernú "hostinu" trocha prilepšili. Pracoval som vo fabrike spolu s Rusom-kováčom. Rysovalo sa prežitie Silvestra u neho v rodine. Pozval ma do neďalekej obce Lomovodky, asi tri kilometre od gulagu. Pozvanie som neodmietol. Keď sme vkročili do jeho skromného obydlia, môj spolupracovník zvolal - Ňusa smotri, Hrehorij prišol vstrečať novyj god. Jeho manželku som poznal, lebo sme rodine častejšie vypomáhali v prácach na "prigorodnom chazjajstve". Prvé čo sa objavilo na stole, bolo "krepkoe" - na vypitie. „Budeš kušať cholodnoje (huspeninu)?" spýtal sa ma domáci. Ani som mu nedal dopovedať a pustili sme sa spoločne do jedla. Počas jedenia i potom neskoršie nás zohrialo niekoľko pohárikov ostrého. V ten večer mi bolo predsa len veselšie a prítulnejšie ako v ohrade gulagu. Tak som privítal nový rok 1946. Bol to pre mňa najšťastnejší rok v mojom živote. Zostal som nažive, vrátil som sa domov k svojej rodine. Čo viac som si mohol v tomto pamätnom roku želať? Často spomínam na tie krušné časy, prežité v gulagu mojim potomkom. Spomienky ťažko chápu. Nechce sa im ani veriť, že to nie sú len a len rozprávky, ale pravdivá skutočnosť. Dokonca ani ja sám neviem dnes pochopiť, ako som sa so zdravou kožou vymanil z tohto pozemského pekla."
JOZEF BUMBERA
