Poznala som Karola ako chlapca a muža na jeho ceste – prežila som pri ňom, s ním skoro tridsať rokov. Takej nekaždodennej každodennosti. Všetko je bez neho iné. Posunul sa aj zmysel jeho chlapčenskej básne z roku 1971, ktorú napísal, keď mal 19 rokov:

ja som už raz taký

nezapálim zápalku

iba ak ju chytím

pod samú hlavičku

nie som tu

odišiel som kúsok ďalej

a nie som ani tam

túlam sa z úst do úst

z ucha do ucha

z očí do očí

A ešte jedna báseň. V Karolovi bolo neúnavné hľadačstvo a pritom býval (presnejšie bol) strašne unavený… Niekedy v nedávnom čase, večer v posteli po ďalšom z normálnych, celkom vyčerpávajúcich dní sa mu tak svojím absolútnym pokojom veľmi osobne prihovorila Goetheho malá báseň, jedna z Pútnikových nočných piesní, ktorú uvádzam v preklade M. M. Dedinského:

Nad všetkými štítmi

je tíš,

v listoví, v prítmí

necítiš

ani dych priam;

spev vtákov neznie už horou,

počkaj len, skoro

usneš aj sám.

MIRA NÁBĚLKOVÁ, manželka Karola Ježíka