Rok 1998 bol pre Slovensko významným rokom volieb. Denník SME zorganizoval v tomto roku akciu Nedaj si vziať svoj hlas, na podporu účasti vo voľbách, a vyslal autobus so svojou misiou po Slovensku. Misia bol jednoduchá. Všetkými možnými prostriedkami sme ľuďom hovorili o tom, že majú prísť k volebným urnám. Nič viac a nič menej, pretože účasť voličov na voľbách dávala záruky, najmä cez prvovoličov, že Mečiar bude odmietnutý. Pri príležitosti tejto akcie sme vydali 32-stránkovú prílohu Voľby ‘98, kde sme predstavovali volebné programy a lídrov všetkých politických strán. Na ceste z jedného z mítingov na východe republiky mal autonehodu šéfredaktor Karol Ježík, po dvoch týždňoch pobytu v nemocnici sa vyliečil zo zranení, ale táto udalosť bola predzvesťou oveľa bolestivejšej tragédie, ktorá čakala naše vydavateľstvo a celý náš tím…
…V decembri 1998 som zažil jednu z najtragickejších udalostí vo svojej kariére, keď náhle zomrel zakladajúci šéfredaktor denníka SME a môj osobný priateľ Karol Ježík. Udalosť mala všetky prvky typickej slovenskej nefunkčnosti väčšiny štátnych inštitúcií. Karol Ježík odpadol 7. decembra 1998 na toalete po chvíľkovej nevoľnosti na recepcii jubilujúceho speváka P. Hammela a zranil si hlavu. Z nemocnice, kam ho odviezla sanitka, ho po vyšetrení prepustili domov, pričom existovalo zjavné podozrenie na poranenie hlavy, hoci bol Karol počas vyšetrenia pri vedomí. V noci potom upadol do kómy a ani ranná operácia mozgu mu nepomohla. Karol zomrel vo veku 45 rokov v bratislavskej nemocnici na Kramároch, pričom sa z kómy už neprebral. Tragédia pohla celým demokratickým Slovenskom. Dodnes nie je ukončené vyšetrovanie tohto prípadu a nie sú vyvodené dôsledky z tejto neprofesionálnosti lekárov.
Nikdy mi nezišlo na um, že moja a Karolova spoločná cesta životom bude taká krátka. Naše životy spojil denník SME, boli sme kľúčovými osobnosťami vzostupu denníka SME. Náš spoločný život bolo dobrodružstvo, ktoré je neopakovateľné. Ježík bol veľmi inteligentný a sympatický profesionál, ktorý sa nebál prichádzať s novými nápadmi. Myšlienky občianskej spoločnosti a tolerancie mal vo svojom vnútri ako svoje životné krédo. Aj preto k nám prúdili za tie roky desiatky zahraničných novinárov, aby spoznali náš pohľad na Slovensko a vypočuli si príbeh denníka SME, príbeh vzdoru nezávislého myslenia a túžby po prosperite. Stále sa mi vracia v hlave spomienka, ako sme si na recepcii v januári 1998 pri príležitosti 5. výročia denníka SME, na ktorej sme rozdávali malé briliantové odznaky denníka SME osemnástim ľuďom, ktorí vydržali tú nadľudskú päťročnú záťaž a ostali pri nás od prvého dňa, padli do náručia a cítili sme, že keby sme neboli spolu, asi by to každý z nás sám nezvládol. Na pohrebe Karola Ježíka rečnil aj premiér SR a ja som pri svojom prejave mal pocit, že ho nedokončím.
Náhla smrť Karola Ježíka nastolila otázku, kto sa ujme riadenia redakcie. Mesiac som nebol schopný rozhodnúť a dokonca ani koncepčne myslieť na tento dôležitý krok. Bolo to pre mňa veľmi zložité rozhodnutie, pretože som vedel, že toto rozhodnutie bude mať dlhodobý vplyv na denník SME, teda determinuje ďalší rozvoj novín. Do úvahy prichádzalo niekoľko kandidátov. Po takmer mesiaci rozhovorov s nimi som sa rozhodol pre M. M. Šimečku. Medzitým riadili redakciu zástupkyne šéfredaktora a ja. Svetlana Kolesárová a Zuzana Račková odviedli neuveriteľne dobrý kus roboty. V hysterickej atmosfére plaču a tragického otrasenia tímu sme to všetci zvládli bez zhoršenia kvality novín.
(Knihu Alexeja Fulmeka Príbeh denníka SME vydá MDLF New York. Skrátená slovenská verzia knihy bude k dispozíci na stránke www.sme.sk vo februári 2000.)
