S ekonomikou Spojených štátov amerických sa v poslednom desaťročí 20. storočia spája prívlastok, ktorý dáva najavo, že ide o niečo iné, niečo výnimočné, niečo nové. Nová ekonomika. Viera v jej schopnosti urobila v životoch mnohých Američanov skutočnú revolúciu. Zo študentov, vodičov taxíkov, čašníkov spravila investorov, ktorí sa každú voľnú minútu ponáhľajú k internetu, aby zistili, o koľko sa ich bohatstvo zvýšilo za posledný týždeň, deň, hodinu. Motívom takéhoto konania je práve Nová ekonomika. Vývoj tej americkej si takéto pomenovanie zaslúži. Dôvodov je niekoľko.
Napriek všetkým turbulenciám na svetových finančných trhoch, vypuknutiu ázijskej krízy v lete 1997 a kolapsu ruskej ekonomiky o rok neskôr Američania nepocítili to, čomu sa v okolitom svete hovorilo globálna hospodárska recesia. Naopak. Od druhého štvrťroka 1996 nekleslo tempo reálneho rastu hrubého domáceho produktu USA pod úroveň troch percent. Dynamika rastu americkej ekonomiky v posledných troch rokoch dosahuje takmer dvojnásobok tej, ktorú Amerika zažila pred 25 rokmi. Miera nezamestnanosti je pritom na najnižšej úrovni za posledných 35 rokov. Po prvý raz po viac ako dekáde Američanom rastú reálne mzdy. Napriek stále rastúcemu tempu výkonnosti ekonomiky sa miera inflácie prepadáva na hitoricky nízke úrovne. Ekonomický paradox? Nie, skôr Nová ekonomika.
NOVÁ EKOMIKA = NOVÁ AROGANCIA?
Ľudské nadšenie zväčša nemožno zmerať. V prípade Novej ekonomiky to však ide. Jej rozšírenie do podvedomia investorov vyústilo v eufóriu, akú si svet nepamätá. Musel by mať totiž dobrú pamäť: k podobnému javu došlo až na konci dvadsiatych rokov, tiež v Amerike a na rovnakom mieste, kde dnes. Na Wall Street. Ceny amerických akcií rastú tempom, ktoré popiera všetky dosiaľ používané spôsoby oceňovania cenných papierov. Celý svet dnes upiera pozornosť na Wall Street, aby sa presvedčil o tom, či vízia Novej ekonomiky nie je ďalším prejavom americkej arogancie, ktorú zatiaľ svetu naposledy ponúkol P. T. Barnum, keď prisľúbil najväčšiu show na svete.
Hoci popri nadšencoch z explodujúcich cien na Wall Street existuje aj veľká skupina "pochybovačov", všetci sa zhodnú v jednom: ekonomika USA definitívne poprela pravidlá "tradičnej" ekonomickej vedy, platné v posledných rokoch. Klasickou ukážkou je oblasť trhu práce.
Ekonomická teória pozná pojem miery nezamestnanosti neakcelerujúcej rast inflácie. Zvýšenie miery zamestnanosti, resp. pokles miery nezamestnanosti pod túto úroveň by už neboli možné bez toho, aby neodštartovali inflačnú špirálu. Príliš veľký dopyt po voľnej pracovnej sile by bol spojený s tlakom na rast miezd a sprevádzaný tlakom na inflačný rast. Hoci nikdy dosiaľ nebola takáto miera nezamestnanosti exaktne určená, počas niekoľkých posledných desaťročí ekonómovia verili, že jej hodnota sa pohybuje v intervale od 5,6 do 6 percent. Nová ekonomika posledných rokov takéto pravidlo definitívne poprela. Nielenže americký HDP za posledné roky rastie nadpriemerne rýchlo, no sprevádza ho pritom nižšia miera nezamestnanosti ako spomínané úrovne a - mizivá inflácia.
AJ O RASTE HDP MOŽNO POCHYBOVAŤ
Pri vysvetľovaní toho, ako je to možné, sa ekonómovia - a nielen oni - opäť dajú rozdeliť na dva názorové prúdy. Časť z nich je presvedčená, že v prípade americkej ekonomiky došlo k takým zásadným fundamentálnym zmenám, že Nová ekonomika naozaj umožňuje pokles nezamestnanosti na rekordne nízke úrovne bez toho, aby spotrebiteľské ceny na to v podstate nereagovali. Alebo - a to je presvedčenie druhej názorovej skupiny - majú Američania extrémne šťastie a v plnej miere využívajú všetky výhody globalizovaného trhu, ktoré bránia výraznejším tlakom na ceny v USA. Medzi takéto pozitívne faktory patrí pokles cien na svetových komoditných trhoch, vlna devalvácií národných mien radu štátov či využívanie lacnej pracovnej sily v krajinách tretieho sveta.
Hoci názorové prúdy sú navzájom odlišné, každý používa aj presvedčivé argumenty. Advokáti nových princípov Novej ekonomiky poukazujú na zvýšenú produktivitu práce. Jej sústavný rast vytvára priestor na rast výkonnosti celej ekonomiky a čiastočne ospravedlňuje aj enormný rast cien akcií amerických korporácií. K napomáhaniu rastu outputu na jednu hodinu práce Američana prispieva rozsiahle zavádzanie nových technológií do praxe, odstraňovanie klasických bariér vzdialeností a zefektívňovanie celého výrobného procesu. Má to však jeden háčik. Amerika naozaj zaznamenala zvýšenú mieru produktivity práce, tento jav však rozhodne nie je dlhodobý. Inými slovami, historická ekonomická expanzia Ameriky je rozhodne dlhšia ako prvé prejavy zvýšenej produktivity práce.
BOOM JE TECHNOLOGICKOU ZÁLEŽITOSŤOU
Fakty tak viac nahrávajú do kariet druhému zo spomínaných názorových prúdov. Silný dolár, nízke ceny vstupov z ostatných častí sveta či komoditných trhov a recesia prevažnej časti ekonomicky vyspelého sveta hovoria v prospech toho, že USA za svoj globálny hospodársky triumf vďačia šťastnej súhre náhod. Summa summarum - hoci celková produktivita práce sa v korporačnej Amerike naozaj prudko zvýšila, nízku mieru inflácie si USA udržiavajú najmä zásluhou "špeciálnych faktorov". K tomu ešte krátka reč čísel. V rokoch 1990 až 1995 sa produktivita práce v USA zvyšovala v priemere o jedno percento ročne, v posledných troch rokoch je toto tempo dvojnásobné.
Otázniky okolo Novej ekonomiky však nie sú zúžené len na uvedenú oblasť. Kritici prílišnej eufórie upozorňujú na to, že za svoj rast Amerika vďačí len jednému sektoru - technologickému, ktorého astronomický rast deformuje pohľad na celú ekonomiku. Pripomínajú, že rast produktivity práce býva často zaznamenávaný v poslednej fáze ekonomického cyklu, teda bezprostredne pred tým, ako sa dostane do úpadku, recesie. Pokým odborníci, akademici i špekulanti nájdu odpoveď na tieto otázky, isté je jedno - Američania v súčasnosti zažívajú malý hospodársky zázrak, aký nezažilo niekoľko predchádzajúcich generácií.
MICHAL NALEVANKO
