Z fyziologického hľadiska ide o optimálny variant. V poslednej dobe sa však stretávame s vyššou špecializáciou administratívnych a technických pracovníkov, čo je často spojené s trvalou prácou počítačovými systémami. Takáto činnosť je potom spojená s tzv. pevnou pracovnou polohou v sede. Poloha v sede vyžaduje pomerne nízky energetický výdaj, potrebný k udržaniu pozície tela a končatín. Umožňuje väčšiu presnosť pohybov horných končatín, čo je dôležité napríklad pre ovládanie klávesnice počítača. Jej nevýhodou je však väčšie zaťaženie bedrových svalov, stlačenie hrudných a brušných orgánov, prípadne tlak ciev a nervov dolných končatín na hranu pracovného sedadla.
Sedavé zamestnanie je potom spojené predovšetkým pri užívaní nevhodne konštruovaných sedadiel s množstvom problémov pohybového ústrojenstva - bolestivými syndrómami namáhania bedrovej a krčnej chrbtice, nezriedka sprevádzanými bolesťami hlavy. Ak sa nedá spontánne zmeniť pracovná poloha a tiež vždy, ak je pozícia tela a končatín výrazne vzdialená optimálnej polohe, rovnako dochádza k rýchlemu nástupu únavy. Problémom sa tiež dá predísť častou zmenou polohy trupu pri sedení, čo nazývame tzv. dynamickým sedením, a tiež striedaním sedenia a státia.
Optimálna pracovná poloha v sede závisí od druhu vykonávaných operácií. Pre administratívne práce úplne bežného typu je optimálne tzv. stredné sedenie, kedy trup zviera so stehnami dolných končatín uhol približne 90 stupňov. Tzv. predné sedenie, tj. v miernom predklone, volíme pre činnosti s vysokými nárokmi na presnosť pohybov horných končatín predovšetkým prstov.
Zadné sedenie, tj. v miernom záklone, považujeme predovšetkým za oddychovú polohu. Možno ju však tolerovať pri niektorých pracovných činnostiach spojených so sledovaním údajov na monitore počítača. Pokiaľ ide o dolné končatiny, mali by byť voľne položené na podlahe, prípadne podložke. Uhol zvieraný ich hornou a dolnou časťou musí byť rovnaký alebo väčší než 90 stupňov.
Rovnaká zásada potom platí aj pre ohnutie horných končatín. Za najmenej priaznivé sa považujú polohy neprirodzené - tj. nefyziologické. Príkladom je podrep, hlboký predklon, kľak, práca s rukami nad hlavou, v ľahu, činnosť s rotáciou trupu o viac než 60 stupňov. Sú totiž vždy spojené s nepriaznivými javmi, ako je nárast svalového napätia a statickej námahy, menšia stabilita tela a voľnosť pre pohyb končatín.
(r)
