Na parkovisku pod údolnou stanicou pozemnej lanovky šplhajúcej sa k ľadovcu pod Kitzsteinhornom neustále rastie počet áut s českými a slovenskými štátnymi značkami. Prevládajú modely strednej a vyššej triedy, aj kvalita lyžiarskeho výstroja signalizuje, že do Rakúska zatiaľ logicky prúdi zo Slovenska zväčša iba solventnejšia klientela. Kým mimosezónna lyžovačka na ľadovci pre nasýtených turistov západnej Európy už dávno nie je nepoznanou atrakciou, našinci usilovne doháňajú pocit naplnenia slobodnej voľby, ktorý im v časoch železnej opony nebol dožičený. Spoľahlivým lákadlom rakúskych lyžiarskych stredísk je pozvánkové heslo - Nečakajte v rade na vlek. Na kaprunskom ľadovci však cez víkendy mimo zimnej sezóny paradoxne nie sú zriedkavosťou scénky, ktoré boli pred pár rokmi dôverne známe v Jasnej alebo na Hrebienku. "Nedaj sa predbehnúť, posuň sa, neboj sa," cez zuby precedené povely otca synovi vyznejú komicky, keď súper v rade na vlek zareaguje po slovensky alebo po česky: "Neskáčte mi, prosím, po lyžiach…" Kým Rakúšania alebo Nemci riešia rady na vlek pokojne oddychovou kávou, turisti z našich zemepisných šírok predsa len znervóznejú, že im uniká drahocenný čas z dennej permanentky za tristopäťdesiat šilingov. Slobodomyseľnejší snoubordisti od stisku pred dolnými stanicami vlekov unikajú do skál tesne pod vrcholom Kitzsteinhornu, odkiaľ sa spúšťajú dolu k svojmu funparku, ktorý vždy dýcha uvoľnenou náladou pri dynamickej hudbe. Snoubordisti si na širokých snežných pláňach bez problémov nažívajú s "dvojnohými" lyžiarmi. Riaditeľ štátneho turistického úradu Rakúska pre oblasť strednej a východnej Európy Stefan Bammer sa na tému odvekej vojny "rákosníkov" (teda lyžiarov s palicami) a snoubordistov iba smeje: "Žiadna nikdy neexistovala. Ak, tak možno v médiách."

(ju)