Občan reformujúcich sa krajín, ktoré sa uchádzajú o členstvo v EÚ, má na základe spravodajstva domácich médií možno dojem, že celá únia sa nezaoberá ničím iným iba prijímaním nových členov. Nie je to pravda. Ak aj je politikom a úradníkom v Bruseli, Berlíne či Paríži jasné, že rozšírenie je prioritou, voličov krajín pätnástky omnoho viac zaujímajú problémy s britským hovädzím mäsom, sub- venčná politika, ďalší osud eura či boj proti kriminalite. V zjednocujúcej sa Európe však čoraz viac všetko so všetkým súvisí, a tak je skutočne pravda, že ani poľnohospodárska politika, subvencie či boj proti kriminalite sa nezaobídu bez koordinácie s procesom rozširovania. S tým rozdielom, že tí, ktorí sú už "dnu", sa na vec pozerajú z úplne opačnej perspektívy ako tí, ktorí ešte len klopú na bruselské dvere.
Členské krajiny sa jednoznačne zhodli na potrebe vnútorných reforiem únie, ktoré musia predchádzať prijatiu nových členov. Ich príchodom by sa totiž mohla úplne zablokovať rozhodovacia schopnosť EÚ. Pri - momentálne teoreticky maximálne možnej - 27-člennej únii by to bolo viac ako pravdepodobné. Problém sa výrazne dotkne Európskeho parlamentu, kde nemožno donekonečna prikladať nové stoličky, koncentruje sa však najmä okolo otázky zrušenia jednohlasného prijímania rozhodnutí v Európskej komisii a na vládnej úrovni, ktoré by mal nahradiť inštitút kvalifikovanej väčšiny. Je pritom jasné, že kameňom úrazu pri prechode z jednohlasného na väčšinové rozhodovanie bude dohoda o váhe, ktorú budú mať hlasy jednotlivých krajín v rozhodovacom procese.
V súčasnosti má napríklad desať menších členských štátov v komisii po jednom členovi a päť dominantných krajín disponuje každá dvoma kreslami. V prípade Luxemburska tak jeden komisár zastupuje 400-tisíc obyvateľov, zatiaľ čo v prípade Nemecka až 40 miliónov. V dôsledku jednohlasného rozhodovania mohla až doteraz jediná krajina blokovať rozhodnutia celej pätnástky. V minulosti sa tak stalo v prípade Grécka, ktoré nesúhlasilo s finančnou pomocou Turecku. Tento princíp by však v budúcnosti veľmi ľahko mohol ovplyvniť aj šance Slovenska, pokiaľ by napríklad Viedeň trvala na svojej radikálnej bezjadrovej politike.
Zatiaľ čo dnes nik nepochybuje o tom, že v Helsinkách sa otvorí minimálne otázka kvalifikovanej väčšiny, predseda EK Romano Prodi sa snaží dosiahnuť, aby reforma zasiahla aj ďalšie oblasti. Predovšetkým spôsob efektívnej kontroly hospodárenia orgánov EÚ - ktoré stálo hlavu jeho predchodcu Santera - a vytvorenie akejsi obdoby európskeho ústavného súdu, ktorý by bol najvyššou odvolacou inštanciou. V každom prípade sa však v Helsinkách ešte neprijme žiadne definitívne rozhodnutie. Skutočný rozsah a obsah reforiem si počká až na francúzske predsedníctvo, počas ktorého by sa mala v druhom polroku 2000 zrodiť nová základná zmluva EÚ. V nadväznosti na doterajšiu tradíciu Maastrichtu a Amsterdamu by mohla dostať prívlastok parížska.
JURAJ KITTLER
