Skupina protestujúcich odborárov na bratislavskom Hodžovom námestí pôsobila ako bežný predvianočný dav. Niektorých zjavne viac zaujalo striedanie stráží pred Prezidentským palácom než začiatok pochodu. V úzkej ulici vyzeralo zhromaždenie mohutnejšie a navyše dokonale blokovalo dopravu. "To nemyslíte vážne," zdesila sa vodička, ktorá tam chcela odbočiť, ale policajt ju ubezpečil, že skôr ako o pol hodiny sa jej to nepodarí. "Odborári, fúj," pokrikovali ľudia zo zastávok trolejbusov. V čele sprievodu kráčal odborársky predák Ivan Saktor a s úsmevom vychutnával svojich pätnásť minút slávy. "Ideme, už je to blízko," povzbudzoval, "čakajú nás tam naši zástupcovia, ktorých sme si zvolili." Pred budovou parlamentu však čakali hlavne ďalší policajti. "To je ich len toľko?" čudoval sa jeden z nich, keď uvidel zástup. Prichádzajúcich ihneď odklonili na trávnik vedľa cesty. "Ideme odovzdať predsedovi parlamentu našu výzvu a hrdzavý bicykel, dopravný prostriedok občanov Slovenska do budúcnosti," oznámil Saktor. Migaš však bicykel neprijal, a tak sa s ním po chvíli predáci vrátili. "Opozícia, do teho," vykrikovala staršia pani. Hrubé nadávky sa ušli predsedovi parlamentu Migašovi, premiérovi Dzurindovi, ale na záver aj Ivanovi Saktorovi. "Nebojte sa, budeme bojovať až do konca," ubezpečil Saktor prítomných a vyzval ich, aby sa rozišli. Do akého konca budú odbory bojovať, neupresnil, ľuďom to však stačilo a odchádzali. "Sklamali ste, pán Saktor," ozvalo sa z hlúčika najradikálnejších, ktorí ešte chvíľu debatovali s Emilom Machynom. Ten ich presviedčal, že akcia mala svoj význam, aj keď ju označujú za komédiu.
(fw)
