Ropa za potraviny je názov veľkej hry, ktorú hrá Západ už roky so Saddámom Husajnom. Jej balkánsky variant sa teraz pokúša rozohrať demokratická Európa so Slobodanom Miloševičom. Novinári mu už stihli dať aj výstižný názov: ropa za demokraciu. Je pritom isté, že len malá časť prostriedkov z limitovaného predaja irackej ropy ide na nákup potravín a liekov pre ubiedených Iračanov. Rovnako, ako je neisté, či sa z ropy, ktorú Západ posiela opozičným mestským samosprávam v Niši a v Pirote, skutočne zohrejú len ich demokraticky zmýšľajúci obyvatelia.
Čoraz častejšie počuť hlasy, že nedávne udalosti na Balkáne boli len ďalšou zo série nedokončených vojen, ktoré v gordickom balkánskom uzle vytvorili nanajvýš ďalšiu nezmyselnú slučku. V čase studenej vojny mal Západ politickú koncepciu, ktorá vošla do dejín ako Ostpolitik. Doteraz sa však nenašiel nikto, kto by dokázal definovať jej balkánsku obdobu. Je pritom jasné, že v centre Balkanpolitik musí stáť Srbsko, kde sa zbiehajú takmer všetky nitky problémov regiónu, ale aj ich riešení. Skutočne nám je demokracia v Srbsku hodná "až" štrnásť cisterien s vykurovacím olejom? - pýta sa s iróniou istý západný denník.
Ak sa doteraz nenašiel recept, ktorý by Belehrad opäť priviedol do demokratickej a civilizovanej Európy, prečo sa nepokúsiť hľadať riešenie z opačného konca. Dá sa totiž veľmi ľahko definovať to, čoho by sa mal Západ vo svojej politike voči Miloševičovi vystríhať: v prvom rade ekonomickej a politickej blokády Srbska. Prečo treba voči Belehradu opäť skúšať to, čo už v minulosti zlyhalo v prípade Kuby, Líbye či Iraku?
Bežný obyvateľ Československa mohol kedysi cestovať do sveta len s požehnaním režimu. Problémom bolo získať devízový prísľub a doložku, vízum do ktorejkoľvek západnej krajiny bolo už len formalitou. Ostnatý drôt bol vtedy na našej strane Dunaja. A ľudia z úprimného srdca nadávali na režim, ktorý sa ich pokúšal presvedčiť, že hranica nie je korzo. Časy sa však zmenili a dnes si zlosť vylievame na arogantných rakúskych colníkoch.
Západ v súčasnosti vo vzťahu k Srbsku prevzal na seba úlohu nenávideného colníka, ktorý má snahu nepriedušne uzavrieť hranice. Nerobí tým nič iné, iba veľkú službu srbskému režimu. Je totiž nad slnko jasné, že je najmä v záujme Slobodana Miloševiča, aby sa mu ovečky príliš nerozutekali po okolitých kopcoch. Stačilo by pritom využiť právo bielych kameňov a strčiť čierneho Petra do ruky belehradskému diktátorovi. Nech teraz pre zmenu postráži chvíľu on.
JURAJ KITTLER
