Pracujem v školstve už dvadsať rokov a viem, aké bolestné je pre učiteľa vidieť, keď jeho žiaci nemôžu v živote uplatniť vedomosti a schopnosti, ktoré do nich vštepil. O tom, ako zhubne pôsobí nezamestnanosť na psychiku mladých ľudí ani nehovorím. Za žiadnu cenu nesmieme dopustiť, aby reforma dôchodkového systému bola polenom, ktoré hodíme pod nohy mladým ľuďom hneď na začiatku ich produktívneho života. Posunutie hranice pre odchod do dôchodku smerom nahor by takýmto polenom nepochybne bolo. Nezvýšilo by počet pracovných miest, ale počet ľudí, ktorí by sa o ne museli uchádzať. Ako úspešne by mohli mladí, neskúsení ľudia súťažiť s "ostrieľanými kozákmi"? Aké pracovné návyky by do nich nezamestnanosť na začiatku kariéry vštepila? Je krátkozraké, že existujú rozličné spôsoby znižovania nezamestnanosti, ktoré môžeme uplatniť v nasledujúcich 10 až 15 rokoch, keď navrhovaný stav začne platiť. Stačí sa pozrieť na to, ako štáty vyspelej západnej Európy neúspešne bojujú s nezamestnanosťou. Na ich úroveň sa vraj máme dostať o nejakých 20 až 30 rokov (ak ich raz začneme vôbec dobiehať, pretože nateraz sa priepasť medzi nami ešte stále prehlbuje.)

Okrem toho celá filozofia reformy, pri ktorej ľudí do niečoho nútime, sa mi zdá pochybná. Rozhodne nie je prejavom liberalizmu a správneho chápania trhových mechanizmov. Ak ľudia majú čo ponúknuť a chcú to ponúknuť, treba im to umožniť. Schopní a zdraví starší ľudia, ktorí chcú ďalej pracovať, majú dostať zelenú. Administratívne a direktívne nariadiť, že bez rozdielu schopností, zdravia a ochoty každý musí pracovať do veku 68 alebo 70 rokov, je veľmi zlé riešenie. V našej škole pracujú viacerí učiteia, pracujúci dôchodcovia. Sú pre našu školu prínosom. Dostávajú holý plat plus dôchodok. Viem, že by boli ochotní zriecť sa dôchodku, keby dostali plný plat (vrátane osobného ohodnotenia atď.) a keby boli odstránené niektoré skutočne diskriminačné opatrenia ako napríklad krátkodobé pracovné zmluvy, ktoré sa končia tesne pred Vianocami a obnovujú sa po sviatkoch. Na druhej strane poznám prípady, keď učitelia pracujúci v psychicky stále náročnejšej profesii to tak-tak dotiahnu do terajšieho dôchodkového veku. Bolo by krajne bezcitné a nezodpovedné nútiť ich na to, na čo už nemajú. Nezabúdajme, že úlohou školstva je vzdelávať mladých ľudí a pripravovať ich na život. Mechanické uplatňovanie direktívnych metód k tomuto nevedie. Napokon, skúšalo sa to počas totality vyše štyridsať rokov a všetci poznáme výsledok. MÁRIA FIALOVÁ, Farná