V priebehu posledných dní sa zrútili v husto obývaných európskych aglomeráciách tri domy. Najprv v Rakúsku, potom vo Francúzsku a v Rusku. Ak sa pokúsime nájsť spoločný menovateľ týchto troch tragédií, nájdeme tam aj strach, ktorý sa po katastrofách usadí na pár dní v hlavách. Medzi ľudmi vždy po podobných nešťastiach zavládne zdesenie a súcit s obeťami. Na ich mieste som mohol byť aj ja - taká myšlienka asi napadne väčšine ľudí. Život v husto obývaných mestských štvrtiach z času na čas prináša takéto tragédie a stavia pred ľudí otázku, kto je za tento stav zodpovedný. Intenzívne vyšetrovanie väčšinou len potvrdí, že platíme za veľký civilizačný boom. Dôvodov nešťastí môže byť veľa. Niekedy obete doplatia na to, že stavebná firma dokáže postaviť zo stavebného materiálu na jeden dom viac budov. Aj preto zomrelo v Turecku počas tohtoročných zemetrasení toľko ľudí. Niekedy je to "šlendriánstvo" robotníkov. Pomerne často sa stáva, že starší dôchodca zabudne na svoju bábovku v plynovej rúre. Niektorí pomätenci tú rúru pustia naschvál, aby spolu s nimi odišli na večnosť aj desiatky nevinných, nič netušiacich obetí.
Všetky tieto možnosti však majú spoločný leitmotív. Na konci 20. storočia naše životy často závisia od ľudí, ktorých sme vlastne ani nikdy nevideli. Od anonymného investora, stavbára, technika, majiteľa domu alebo lekára špecialistu, ktorý nám možno nakoniec zachráni život, alebo aj nie. Múdrosť, že všetko so všetkým súvisí, platí na konci 20. storočia viac ako kedykoľvek predtým. Pred sto rokmi by bolo podobné nešťastie adresnejšie. Zrejme by si vzhľadom na veľkosť budov, ktoré sa vtedy stavali, nevyžiadalo ani toľko obetí. Hneď by sa vedelo, kto dom postavil, kto tam býval, a lekár by ošetroval ľudí, ktorých by pravdepodobne poznal. Tragédia by ostala zaznamenaná nanajvýš u pozorného kronikára a ústnou formou by sa po pár dňoch rozšírila v regióne. Dnes žijeme všetci spolu a pritom často sami, pozeráme správy, čítame noviny, mnohí vedia všetko a nič. Keď spadne dom, zistíme, že náš život je ruská ruleta, ktorú nehrá len najlepšie zarábajúca vrstva žijúca v odľahlých prímestských oblastiach.
MAREK CHORVATOVIČ
