Pred 1. januárom 1999 si bol takmer každý pozorovateľ diania na finančných trhoch skalopevne istý, že spoločné európske peniaze sa budú vyznačovať tvrdosťou voči americkej mene. Teda že budeme svedkami dlhodobej devalvácie dolára voči euru. Od začiatku tohto roka sme však svedkami úplne opačného vývoja: jednotná mena stráca oproti doláru neúprosne na hodnote. Konkrétne: Pri historickom prvom určení výmenného kurzu stálo 1 euro 1,16675 dolára. Koncom novembra sa pomer začal nebezpečne blížiť k hranici 1:1. Uplynulý štvrtok o 21. hodine 47. minúte dokonca na niekoľko okamihov bol výmenný kurz 1 euro = 0,9992 dolára, čiže pod magickou hranicou parity. Na konci obchodovacieho dňa sa potom euro len s námahou vyšplhalo nad túto psychologicky dôležitú úroveň. V priebehu 11 mesiacov existencie stratilo teda euro voči doláru vyše 16 % výmennej hodnoty!
Dôvod takéhoto vývoja je jednoduchý: Finančné trhy nemajú dôveru v hospodársku politiku členských štátov Európskej únie. Nie sú presvedčené o schopnosti európskych politikov znížiť deficit štátneho rozpočtu a naštartovať ekonomický motor na starom kontinente, tak ako sa to v Spojených štátoch už dlhé roky darí prezidentovi Billovi Clintonovi a jeho predchodcom, Ronaldovi Reaganovi a Georgeovi Bushovi. Finanční odborníci preto radšej vkladajú peniaze do dynamického trhu v Amerike, čím sa zvyšuje dopyt po dolároch a znižuje záujem o euro - a výsledkom je rast výmenného kurzu americkej meny voči európskym peniazom.
Takáto devalvácia eura - a spolu s ňou aj zníženie kurzu národnych mien členských štátov menovej únie - je však príslovečnou mannou z neba pre západoeurópske podniky. Devalvácia meny má totiž za následok, že relatívne lacnejú výrobky z krajín EÚ exportované do dolárovej oblasti. Príklad: Nemecký Mercedes v hodnote 100 000 eur sa začiatkom roku predával v Amerike za 116 674 dolárov a teraz sa to isté auto môže ponúkať za 99 920 dolárov. Ako vidieť, jednoznačne sa zvyšuje konkurencieschopnosť príslušných eurokoncernov, zlepšujú sa ich odbytové možnosti a následne môžu rásť aj ich zisky. Pritom práve podnikový zisk (a jeho prognózovaný vývoj v budúcnosti) je hlavným mikroekonomickým ukazovateľom, podľa ktorého sa orientujú investori na burze. Rok 1999 bol preto okrem iného v znamení fenomenálneho rastu kurzov účastín na vývoz orientovaných podnikov v eurozóne - a jednou z hlavných príčin bola práve devalvácia eura voči doláru. Napríklad v Nemecku, ktorého ekonomika je všeobecne orientovaná na export, sa v piatok reprezentatívny ukazovateľ DAX (index 30 najväčších akciových spoločností) vyšplhal na ročné maximum 6119 bodov, pričom v januári tohto roku bol iba na hranici 5000 bodov.
V Amerike je situácia iná: Veľká väčšina tamojších firiem je v tejto obrovskej krajine orientovaná na obchodovanie doma, a tak tohtoročná revalvácia dolára, čiže zhoršenie vývozných podmienok, sa ich až tak nedotkla. Ekonomická situácia je v Spojených štátoch pre burziánov ideálna: Vládne tam nízka úroková miera, moderátny ekonomický rast a mierna inflácia. Pohľad na Dow Jones Industrial Average (index 30 najväčších amerických priemyselných a technologických gigantov) je toho najlepším dôkazom. V piatok dosiahol úroveň 11 287 bodov, čo je len o príslovečný chlp od ročného maxima 11 335 bodov. Mimochodom, tento rok začal Dow Jones na úrovni niečo vyše 9100 bodov.
Slovenské akcie zaznamenali podľa údajov v týždenníku Boerse Online neutrálno-negatívny týždeň. Nafta Gbely klesla k 30. novembru oproti 23. novembru o 1,79 % na 11,00 EUR a Slovnaft o 3,03 % na 16,00 EUR. Slovakofarma zostala na úrovni 48,80 EUR, VSŽ Košice na 2,70 EUR a Váhostav Žilina na ročnom minime 5,00 EUR.
JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov
