Všichni moji blízcí * ČR/SR/Poľsko 1999 * Réžia: Matej Mináč * Scenár: Jiří Hubač * Kamera: Dodo Šimončič * Hudba: Janusz Stoklosa * Hrajú: Josef Abrhám, Jiří Bartoška, Libuše Šafránková, Krzysztof Kolberger, Jiří Lábus, Ondřej Vetchý, Tereza Brodská, Braňo Holiček, Rupert Graves, Ladislav Chudík, Květa Fialová, Marián Labuda, Jiří Menzel a ďalší * Premiéra v kinách SR: dnes * Distribuuje: Tatrafilm

Slovenský film (napriek koprodukčnej výrobe nám nič nebráni použiť tento prívlastok, lebo ani Slovenská filmová a televízna akadémia nevidela žiadnu prekážku v nominácii na Oscara) už roky trpí diagnózou jednookého medzi slepými, ktorú by viacerí tvorcovia radi predpisovali aj v receptoch na zhovievavý pohľad kritiky. Zámerne nehľadať chyby tam, kde bijú do očí, a benevolentne odpúšťať prehrešky, ktorých sa filmár dopustí z neskúsenosti, sú však dva rôzne prístupy. Skúsme sa preto dohodnúť, že Mináčov celovečerný debut je film celkom príjemný a dobrý, najmä ak ani netreba dlho pátrať, prečo nie je lepší. Krst ohňom má režisér za sebou a musí byť šťastný, že ho mohol absolvovať obkolesený vysokou spoločnosťou mien blízkych sebe i divákom. Najmä citlivá kamera Doda Šimončiča a výrazovo bohatá hudba Janusza Stoklosu sú spolu s hereckým obsadením, štedrým na osobnosti, a so scenárovou kresbou, už v základoch sugestívnou, najviditeľnejšími barlami, na ktoré sa dá spoľahnúť vo chvíľach, keď číhajúce nástrahy s radosťou prekračujú rám plátna. To sa, našťastie, len tak hemží známymi tvárami, z ktorých by majster aj v tých najzastrčenejších epizódach vykresal ľadovec pocitov a vášní. Viac ako prísna ruka režiséra, ktorý miestami akoby len v nemom úžase obdivoval všetko, čo sa mu na pľaci zhromaždilo, sa dostáva k slovu sebadisciplína hráčskeho prejavu. Na oltár filmu jej dôkaz bez ohľadu na minutáž vlastných scén položili prakticky všetci - od civilne "obyčajného" Josefa Abrháma a jeho tradične výnimočnej manželky Libuše Šafránkovej, ktorej herectvo občas narúša expresívne odlišný postsynchrón, cez koproducenta Jiřího Bartošku vsadeného do dobových reálií ušitých na mieru v studenom modrom tóne a rovnako verne portrétovaného Ondřeja Vetchého, až po príťažlivo uskromneného Ladislava Chudíka, priam s westernovou dramatikou žiariaceho v obrazoch židovských rituálov. Hodnotiac výkon Mariána Labudu, stačí povedať, že bol väčšinou v záhrade, ktorá ani nemusela mať fontánu. Jiří Menzel sa tvári v každom filme, ako keby do deja zavítal len mimochodom, a britská hviezda Ruperta Gravesa iba párkrát blikla.

Príbeh, z ktorého film čerpá, už obletel svet. Na osudoch rodiny Silbersteinovcov sleduje obdivuhodne nezištný čin dodnes žijúceho burzového makléra Nicholasa Wintona, ktorý na sklonku 30. rokov zorganizoval transport detí z ohrozených oblastí Československa k náhradným rodičom vo Veľkej Británii. Sčasti fabulovanú rekonštrukciu nástojčivo rámcujú dokumentárne sekvencie - reprezentované v úvode až príliš násilne zakomponovaným spravodajským šotom Českej televízie, priebežne do obsahu vstupujúcim vojnovým archívom a vo finále dojímavými zábermi z relácie BBC, v ktorej sa nič netušiaci záchranca stretol so "svojimi" deťmi. Už počas nakrúcania sa hovorilo, že ako honorár za práva na projekt by si obetavý Winton želal iba kosačku na trávu. Zdá sa, že už ju má, lebo záhradu slovenského filmu konečne niekto pokosil. A ani nie tak úplne ledabolo. DALIBOR HLADÍK