Obmedzený počet volebných období by nemali mať iba hlavy štátov, ale možno aj premiéri, kancelári či predsedovia politických strán. Politika ľudí deformuje. V USA, v Nemecku, na Slovensku. Helmut Kohl bol v kľúčových funkciách pridlho. Dvadsaťpäť rokov bol predsedom kresťanských demokratov (CDU), z toho 16 rokov predsedom CDU a zároveň nemeckým kancelárom. Štýl Kohlovho pôsobenia v strane označil v deň jeho verejného pokánia terajší šéf strany Wolfgang Schäuble za patriarchálny. Bolo však verejným tajomstvom, že to bol štýl autoritatívny. V politických diskusiách i rozhodovacom procese sa Kohl pričasto správal podľa hesla - strana som ja. Utorkové priznanie, že vedel a narábal s tajnými kontami, o tom veľa napovedá. Kohl ako jediný rozhodoval o určitých výdavkoch strany bez toho, aby o svojich rozhodnutiach informoval správcov a grémium strany. A keď ho na nedostatky v rokoch 1987 - 1988 priamo upozornil vtedajší generálny tajomník strany CDU Heiner Geissler, Kohl to zmietol zo stola. Ani utorkové verejné priznanie Kohla neočistilo. Pripomeňme, že existenciu tajných peňazí ešte niekoľko dní predtým popieral a podľahol až značnému tlaku zvnútra strany, ktorá začala klesať na dno spolu s ním. Kohl poskytol krátke vyhlásenie, ale otázkam tlače sa vyhol. Neodpovedal, koľko a akých peňazí pretieklo cez firmu dlhoročného finančného poradcu CDU a Kohlovho dôverného priateľa Horsta Weyraucha. Nepovedal, kto a za čo peniaze dostal. Nechal v tom svojho nástupcu Schäubleho, ktorý nemohol odpovedať inak ako: o tom neviem, to sa musí ešte zistiť, prešetriť.
Aj preto sa pre mnohých Kohlova éra neskončila v deň, keď po prehratých voľbách v septembri 1998 za ovácií odchádzal zo svetla televíznych kamier, ani keď 9. novembra 1999 zažiaril na oslavách 10. výročia pádu berlínskeho múra, ale keď 30. novembra 1999 po verejnom priznaní k finančným machináciám v strane nepovedal celú pravdu o druhej stránke svojho pôsobenia v politike. A to je skutočne smutné konštatovanie o osobnosti, ktorá dokázala tak nesmierne veľa urobiť pre Nemecko a zjednotenú Európu.
MIRIAM ZSILLEOVÁ
