"Myslím si, že tieto nároky sú opodstatnené, lebo máme parlamentnú demokraciu reprezentatívneho typu a jednoducho vo voľbách súťažia politické strany, ktoré získavajú vďaka výsledkom volieb prístup k moci, zaujímajú určité pozície vo výkonnej moci a pochopiteľne majú nárok na to, aby svojich kandidátov presadzovali a cez nich svoj politický program. V poslednom čase sa dosť kriticky hovorí o partitokracii a ja súhlasím s kritikou partitokratických prvkov v politickom systéme, ale tu sa črtá iný extrém - pod zámienkou kritiky partitokracie sa spochybňuje samotné právo politických strán nominovať svojich kandidátov do rozhodujúcich funkcií. Vo výkonnej moci strany, ktoré získali väčšinu, majú právo na formovanie vlády a to platí aj v iných inštitúciách, kde sa rodí politická vôľa."
Jestvuje podľa vás istá hranica v štátnej správe, kde by už nominácia mala byť jednoznačne profesionálna a kde sa končí nominácia na základe straníckych záujmov?
"Tá hranica by mala byť určená zákonom - v poslednom čase sa hovorí o zákone o štátnej službe - sú však určité kľúčové funkcie, obsadzované straníckymi kandidátmi. Hovorím o členoch vlády, najvyšších úradníkoch na ministerstvách. Zrejme by však mala byť určená hranica, za ktorou by politické nominácie nemali podkopávať odbornú úroveň inštitúcií. Tá hranica by sa však mala určiť v súlade s existujúcim stavom a tradíciami."
Tradíciou z komunistického režimu však bolo, že funkcie obsadzovali len členovia strany, posledná Mečiarova vláda to explicitne preukázala akčnými päťkami a čistkami na okresnej a miestnej úrovni. Zrejme aj preto jestvuje na Slovensku istá a aj logická averzia voči straníckemu obsadzovaniu štátnych a ekonomických funkcií.
"Ak hovoríme o tradíciách, mám na mysli tradície opačného charakteru, kde sa sklbuje politické hľadisko a celkom legitímne nároky politických strán, ale zároveň snaha o udržanie istej profesionálnej úrovne. Vývoj v posledných rokoch bol skôr v protiklade s podobnou kombináciou a prevažoval čistý stranícky prístup, čo fakticky podmienilo aj správanie dnešnej koalície. Konfrontácia v minulosti bola veľmi silná, nedá sa celkom vymazať a ani tvrdiť, že od tohto okamihu sa bude uplatňovať iná metóda bez vyvodenia zodpovednosti."
Zrejme by k straníckemu obsadzovaniu postov v štátnej správe a v podnikoch nebol taký odpor, keby išlo o obsadzovanie v záujme funkčnosti podnikov, posledné kauzy však hovoria o presadzovaní zámerov ekonomických skupín prepojených s dnešnou koalíciou ešte z čias, keď bola v opozícii, o prijatí rozhodnutí štátnych úradníkov v ich záujme a aj o obsadzovaní ekonomických postov v záujme nepriameho riešenia financovania politických strán. Vznikol akýsi začarovaný kruh.
"Práve to je partitokracia - nespočíva v tom, že strany majú právo menovať svojich ľudí do významných funkcií, ale rozdelenie štátu podľa straníckej príslušnosti a presadzovanie čiastkových partikulárnych straníckych záujmov. Vtedy skutočne dochádza k dominancii straníckych záujmov nad celospoločenskými. Avšak pri kauze okolo vedenia FNM dochádza k nie celkom korektnej interpretácii odbornej a straníckej roviny. Ak niekto chce presadiť odborníka, treba to privítať, nemalo by sa to však diať na úkor určitých politických dohôd, lebo v tejto situácii je dôležité udržať stabilitu koalície. Navyše, ak sa v tomto prípade hovorí o jednom kandidátovi, ktorý evidentne nemá dostatočnú politickú podporu, a nehovorí sa o druhom, ktorý by mal šancu túto podporu získať, vyznieva to, akoby ten druhý nebol odborníkom. Pritom môže byť pravdou opak. Nemyslím si, že ide o absolútne čisté presadzovanie odbornosti, skôr ide o rovnako stranícky prístup."
RÓBERT KOTIAN
