Nie tak dávno zosnulý básnik a textár Jožo Urban, ktorý by sa včera dožil 35 rokov, napĺňal takmer bez zvyšku svoje vlastné krédo: podstatou básnického myslenia je permanentné úsilie o inakosť vyjadrenia. Musel prekonávať horšie časy básnického remesla a lepších sa iba začal dotýkať. Jeho tvorivý rozmer presiahol básnický text, zabrúsil do jednej z najkvalitnejších podôb piesňového veršovania, vyskúšal muzikálové libreto, rozhlasové hry a prózy pre deti. Na literárnom trhu sa však objavilo ešte čosi novšie - mudrovanie o tvorbe básní. Jozef Urban v štyridsiatich kapitolách, ktoré sa čítajú rýchlou zábavno-intelektuálskou formou, popisuje peripetie a radosť tvorivosti. Kultivovaným spôsobom sa dotýka filozofie básnenia, teda toho, prečo písať, ako písať a o čom písať, tvaru, rytmu, tvorby rýmu, viazaného i voľného verša a aj pravopisu. Hovorí o kúzlach sloganu v piesňovom texte, o výhodách i nevýhodách slovenčiny v takomto útvare, o "vyššej matematike" básní a textov, metafore i pseudometafore, o sile obyčajných slov - akými sú napríklad "Boh je ten, kto dokáže dať kôstky do marhúľ" - detailu, nonsensu. Nevyhýba sa ani poznámkam o kritikoch všetkých druhov a pomerne presne ich charakterizuje. Hovorí o vydavateľoch a najväčších chybách začínajúcich básnikov. V knižke nechýbajú ani praktické rady technického charakteru - v akom tvare posielať básne do vydavateľstva, aké používať riadkovanie, ako má vyzerať rukopis. Urban, zdá sa, nezabudol na nič a publikáciu doplnil aj zoznamom kníh, v ktorých sa môže záujemca dozvedieť viac odpovedí (prípadne hlbších) na svoje otázky o tvorbe poézie. Čítanie jeho riadkov nám dáva možnosť byť s ním nablízku v jeho druhom živote, živote vydaných i nevydaných riadkov všetkých druhov. PAVEL MALOVIČ
(Autor je pesničkár a publicista)
