BRATISLAVA (SME - fw) - Na rozdiel od väčšiny suchozemských tvorov človek sa musí pohybu vo vode učiť. Nie pre každého je to však samozrejmosť. Profesorka telocviku a plavecká inštruktorka Lýdia Polakovičová tvrdí: "Desať až pätnásť percent študentov vôbec nevie plávať. Mnohí z nich neabsolvovali ani základný kurz. Medzi plavcov nepočítame tých, ktorí spravia tri tempá. Kým v minulosti mali problémy s plávaním väčšinou decká z vidieka, dnes často neplávajú ani tie z miest." Na stredných školách bolo plávanie vždy nepovinné a v súčasnosti v Bratislave chodia na plavecké kurzy iba študenti z troch stredných škôl, ak nepočítame školy s vlastným bazénom. Tých je však iba niekoľko. Podľa slov Lýdie Polakovičovej sa aj v tomto veku môže naučiť plávať každý, kto má záujem a možnosti. Študenti však často záujem nemajú, hlavne vtedy, keď neplavcami sú aj ich rodičia. Dlhoročný plavecký tréner Slávie STU a vysokoškolský pedagóg Otokar Urban hovorí: "Kedysi sa nám na vyhlášku o nábore do oddielu prihlásilo aj 200 detí. Teraz rodičom väčšinou stačí, keď deti vedia plávať tak, aby sa neutopili, keď idú na dovolenku k moru." Najväčší záujem o plávanie majú gymnazisti. Na základných školách zrušili povinnú výučbu plávania v polovici roku 1993. Odvtedy sa základné školy v rámci možností snažia organizovať výučbu plávania samy. V niektorých mestách všetci druháci a tretiaci chodia plávať. Je to tak napríklad v Banskej Bystrici, aj keď k dispozícii je len jeden bazén v mestskej plavárni. V Bratislave je napriek väčšiemu počtu bazénov možnosť absolvovať základný výcvik obmedzená. Podobné je to na vidieku.
Keď koncom šesťdesiatych rokov zavádzali na vysokých školách povinné plávanie, takmer polovica študentov patrila k neplavcom. V Bratislave v tom čase začínali stavať nové bazény, prvý otvorili v Študentskom domove Antona Bernoláka v 1967. Dovtedy výcvik prebiehal len v plavárni Grössling, kde bola k dispozícii len jediná úplná plavecká dráha. Situácia sa zlepšila, keď v 1969 dostala fakulta telesnej výchovy a športu plaváreň na Lafranconi, ktorá dovtedy patrila vojakom, a hlavne v 1974, keď dostavali plaváreň na Pasienkoch. V priebehu dvadsiatich rokov sa plavecká gramotnosť zvýšila do takej miery, že medzi vysokoškolákmi prakticky neboli neplavci a na hodinách telocviku výučbu plávania nahradili základy normálneho plaveckého tréningu. Zlepšenie plaveckej gramotnosti spôsobilo zavedenie povinnej výučby pre žiakov tretích ročníkov základných škôl v r. 1975 v rozsahu 20-36 hodín a koncom sedemdesiatych rokov výstavba školských trojdráhových dvadsaťpäťmetrových bazénov. Vďaka nej sa počet bazénov v Bratislave zvýšil na tridsať. Plavecké kurzy pre tretiakov organizovali obvodné školské správy. V tom čase bol dostatok finan-čných prostriedkov na platenie prenájmov, inštruktorov aj autobusov, ktorými žiakov na kurzy vozili. Na výstavbu dohliadala komisia plaveckého zväzu, ako aj ČSZTV. Napriek relatívnemu dostatku peňazí za socializmu však trvala výstavba niektorých plavární neúmerne dlho. Bratislavský Centrál stavali dvadsať rokov a potom fungoval len dva, tri roky. V tomto krátkom období boli v Bratislave najlepšie podmienky pre plávanie začiatočníkov, študentov, športovcov aj pre širokú verejnosť. Na výchovu športových plavcov slúžil v minulosti systém školských športových stredísk, z nich mohli záujemcovia prejsť na športové školy a neskôr do stredísk vrcholového športu. Od polovice sedemdesiatych rokov, keď zaviedli vrcholový šport, boli asi 12 rokov podmienky aj záujem o plávanie dobré. Od roku 1985 však začal klesať prísun talentov a táto tendencia trvá dodnes. Pokles záujmu o plávanie spôsobuje konkurencia iných športov, ako aj náročnosť tréningu.
