Igor Kollár, šiesty chodec na 20 km z majstrovstiev sveta v Seville, prežil rok ako z rozprávky o zlom začiatku a dobrom konci. V zime ešte nevedel, či bude vôbec pokračovať v športovej dráhe. Niežeby nechcel, ale nemal kde. Po zlom umiestnení na ME ‘98 v Budapešti (relatívne, lebo pätnáste miesto zodpovedalo vtedajším možnostiam po zranení) ho vyhodili z banskobystrickej Dukly bez pocty, bez poďakovania za 16-ročné pôsobenie v klube i bez odstupného. Tridsaťštyriročný atlét mal v kolíske tretiu, sotva dvojmesačnú dcérku Kristínku, už položil základy rozostavaného rodinného domu, začal chodiť na Univezitu Mateja Bela v Banskej Bystrici a bol na dlažbe. Igor, hoci sa narodil v znamení vraj nepriebojného raka (25. júna 1965) je správne vzdorovitý i podnikavý. "Môj dlhoročný tréner z Dukly mi prišiel povedať rovno domov, že ma zničí," naznačuje rodák zo Žiaru nad Hronom, srdcom však skôr Kremničan, okamih, keď sa rozhodujúco zaťal i naštval. Nechodil, skôr behal a zháňal, až našiel pochopenie u zástupcu anglickej firmy HI-TEC Radka Szturca. Vznikol malý športový klub s rovnomenným názvom firmy, načo klamať, predovšetkým pre Kollára. Z trénerov Dukly sa podujal pripravovať Igora vo voľnom čase Miroslav Klus. V Seville zašiel Igor svoje preteky života. Nik ho nesúril - musíš skončiť taký alebo onaký - a bol šiesty. V sobotu ho vyhlásili za slovenského atléta roku 1999. Prvé chodcove slová vďaky patrili manželke Vande a novému klubu. "V horúcej Andalúzii ma nezväzovali žiadne nezmyselne striktné tabuľky. Chodec môže ísť ako hodinky, ak si na neho ‘sadne‘ rozhodca, môže si pískať. V Seville som išiel hlavou, opatrne. Možno som mohol skončiť pri riskovaní ešte lepšie, ale aj nemusel, diskvalifikácie som sa obával ako čert kríža. Ak sa dostanem na svoju tretiu olympiádu do Sydney, a kiežby sa teoreticky opakovala sevillská situácia, urobím to isté," odvykol si Igor od siláckych rečí, ktoré napríklad pred Atlantou musel podľa "befelu" trénera J. Benčíka recitovať. Taktika "hor sa na medailu" sa skončila diskvalifikáciou. „Iste, po jednej medaile túžim. Po Sydney nasledujú ME 2001 i ME 2002, tam už skúsim riskovať," dlhodobo plánuje Igor. Nad otázkou, že mu už pôjde na štyridsiatku, sa usmial. "Ja sa necítim ani starý, ani opotrebovaný. Šľahačky som už mal dosť, chýba čerešnička. Vždy som trénoval premyslene, podľa svojich pocitov. Nie som typ, ktorý sa podriadi drilu, ak nemá význam. Neobávam sa súperov, bojím sa rozhodcov, zákulisných čachrov." Ak je Igor Kollár v niečom rak, tak je to dojemná spätosť s rodinným krbom. "Z každého sústredenia sa náhlim domov, priznávam sa, že z tatranských som si niekedy aj blicol, aby som bol s manželkou a dcérkami." Pani Vanda Kollárová sa priznala k slzám radosti po sevillskom úspechu. "Sme spolu od mlada, od Igorových atletických začiatkov, prežili sme veľa smutných, ale i pekných chvíľ. Tá sevillska pri televízore je najkrajšia." Igor ožije šťastím, keď hovorí o svojich dievčatkách. "Deniska má jedenásť. Žiaľ, je dosť často chorá, ale výborne hrá na klavíri, sedemročná Dominika pobehuje hore-dolu. Či bude atlétka? Neviem. Kristínkine ročné nadoreniny sme oslávili pred pár dňami," hovorí pyšný otec, pripomínajúc svoj atletický motor.
PETER FUKATSCH
(Pozri aj stranu 16)
