"Píšem vtedy, keď mám divadla plné zuby," priznal divadelník a spisovateľ Viliam Klimáček v nedávnom rozhovore pre SME. V jeho tvorbe však divadlo a literatúra patria neodlučiteľne k sebe. Už tradične sa prestupujú a prelínajú, takže je celkom zbytočné umelo vyčleňovať Klimáčka-dramatika a Klimáčka-literáta. Tento trend potvrdzuje aj román Váňa Krutov. Klimáček k nemu priraďuje divadelný ekvivalent, melancholickú sci-fi fresku Pressburger blut. Danú informáciu treba ale brať s rezervou, pretože z hry (premiérovanej v GUnaGU 1994) sa do knihy (napísanej 1997-1998) toho veľa nedostalo. Možno iba východisková vízia Bratislavy v neurčitej, ibaže predsa len podozrivo známej budúcnosti. V tejto línii Klimáček neprekvapil. Neponúkol nič nové ani nečakané, len ďalšiu variáciu svojho ironicko-absurdného pohľadu na deformovanú spoločnosť. Za kulisou fantastického príbehu tajomného tetovača Váňu Krutova sa však skrýva celý rad samostatných obrazov, scén a prestrihov. Titulný V. K. ich voľne spája, pričom sa sám premieňa na postavu okrajovú a epizodickú. Do popredia sa dostáva iný V. K., tentoraz už samotný autor. V štylizovanej literárnej sebavýpovedi - mimochodom, oveľa zaujímavejšej než sieť fabulácií prvého plánu - Klimáček zachytáva to, čo ho ako dramatika a divadelníka reálne postretlo, nahnevalo, sklamalo. Aj keď si vypomáha fikciou, je zjavné, že za jej maskovanou, zveličenou a absurdne vyhrotenou podobou sa skrývajú konkrétne situácie, udalosti, ľudia. Ich dešifrovanie pri troche prehľadu v malých bratislavských kultúrnych pomeroch vôbec nie je problémom. Divadlo Guns and Butter, jeho hra Júlia Wilhelmína, Kulturní centrum nejbližších sousedů, zámocké tvorivé pobyty spisovateľov či "divadlológ" Laci Čajov bez väčších ťažkostí prezrádzajú svoj reálny predobraz. Ten má aj príbehový Liam Basniewicz alias literárne alter ego Viliama Klimáčka. Okolo neho sa rozvíja komorná línia románu, ktorá je vnútri textu označená ako Portrét umelca v najhorších rokoch. Liamov príbeh má byť zobrazením "konca" dramatika, ktorý napriek relatívne mladému veku už má svoje miesto v učebniciach a čítankách. Z jeho rekapitulácie cítiť zatrpknutosť človeka, ktorý už nahradil počiatočné mladícke nasadenie pre vec skepsou a rezignáciou, a sklamanie dramatika, ktorému nechtiac prischla alternatíva a status "podzemného" avantgardistu, hoci on túži po masovejšom úspechu a širšom ohlase. Klimáček sa v tejto časti "netakticky obnažuje donaha", odhaľuje seba, ale pristihuje aj iných. Jeho literárna interpretácia bude možno pre niektorých, hlavne spolupracovníkov a kamarátov, nepríjemná a jednostranná, účelu sebaanalýzy však plne poslúžila. Liam/Klimáček kriticky komentuje počínanie a prístup hercov svojho divadla, čím si programovo vytvára priestor na obhajobu vlastnej názorovej pozície. Akoby sa potreboval presvedčiť o správnosti svojho postoja, o tom, že všetko má svoje medze: "Peniaze sú strašne fajn a sláva mi chutí tiež, no kde sa treba zastaviť?" Vernosť ideálom má tiež svoju hodnotu. Výsledkom sebareflexie je potom upokojujúce zistenie, že "ak by sme sa začali zaoberať niečím pragmatickým, povedzme reklamou, keby sme sa zamestnali ako nádenníci textov, čosi by sa z nás stratilo". Osobne ladená rovina Váňu Krutova nestojí nejako osamotene, ale rozvíja sa súbežne s príbehmi fantastickej fikcie. Svojím spôsobom k nim plne patrí, hoci zároveň je niečím svojbytným. Pre túto intímnu polohu však kniha obsahuje aj niečo viac než len zvyčajné Klimáčkove výmysly a experimenty. DANA KRŠÁKOVÁ
(Autorka je literárna kritička, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV)
