Včerajšie vymenovanie sudcov Ústavného súdu oficiálne potvrdilo správu, ktorá do médií prenikla v predvečer slávnostného aktu. Prezident republiky vymenoval za predsedu druhého Ústavného súdu SR Jána Mazáka a za sudcov nevymenoval Jána Drgonca a Petra Kresáka. Rudolf Schuster pred niekoľkými dňami - po stretnutí s predsedom HZDS - vyhlásil, že si do výberu sudcov nenechá od nikoho hovoriť. Zdá sa však, že nevymenovanie pánov Drgonca a Kresáka je spôsob, akým "zohľadnil" požiadavky opozície na výber kandidátov - ide totiž o ústavných právnikov, ktorí sú najmä pre HZDS nežiaducimi osobami.
Ján Drgonec ako predseda senátu Ústavného súdu bol spravodajcom vo viacerých kauzách, ktoré boli a sú pre bývalú vládnucu garnitúru a dnešnú opozíciu veľmi citlivé. Za všetky stačí spomenúť kauzu zmareného referenda či opakovaných podaní bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu. Na rozdiel od niektorých svojich kolegov sudca Drgonec svoje názory a stanoviská prezentoval aj verejne, čo bol dôvod, pre ktorý sa stal pre HZDS "verejným nepriateľom". Denník hnutia a smutne známi „právni experti HZDS" ho obviňovali zo všetkých možných prešľapov a previnení - líbyjským pobytom počínajúc a proamerickou poplatnosťou končiac. Ako ústavný právnik Ján Drgonec upozorňoval na fakt, že podľa dnešného ústavného poriadku môže normotvorca prijať evidentne protiústavný právny predpis a na jeho základe dosiahnuť zamýšľaný stav, ktorý nie je odstrániteľný ani nálezom Ústavného súdu. Vo vzťahu k privatizácii najvyšší orgán ochrany ústavnosti napríklad štyrikrát rozhodol, že právna úprava, ktorú presadila bývalá vláda a jej parlamentná väčšina, je neústavná - lenže stav, ktorý vznikol jej aplikáciou, nie je už odstrániteľný. Sudca Drgonec upozorňoval, že tretia Mečiarova vláda túto možnosť zneužívala na dosiahnutie cieľov, ktoré neboli v súlade s ústavou. Jeho upozornenia iritovali nielen právnikov HZDS, ale aj jeho predsedu. Vladimír Mečiar sudcovi Drgoncovi vyčítal jednak to, že vraj "nevie vysvetliť, z čoho získal zdroje na polročný pobyt v Spojených štátoch, čo samo osebe spochybňuje jeho pôsobenie", ale predovšetkým ho obviňoval z toho, že hľadá "taký výklad práva, ktorý je v podstate deformáciou práva". Podobne sa vyjadril aj o Petrovi Kresákovi: "To je docent z právnickej fakulty bratislavskej, ale jeho výklad práva je hrôzostrašný, pretože hovorí, že rozhoduje idea, nie hmota práva. Čo je čo napadne koho, ako si má vykladať, tak sa má urobiť". Pritom je všeobecne známe, že docent Kresák patrí k popredným ústavným právnikom, čo dokladá aj jeho odborná i spoločenská prestíž. V rokoch tretej Mečiarovej vlády Peter Kresák verejnosť upozorňoval, že zákonodarná a výkonná moc porušuje záväzné demokratické štandardy. Ako ústavný právnik presadzoval a presadzuje predovšetkým princíp právnej uplatniteľnosti a vynútiteľnosti, čo iritovalo nielen expertov HZDS, ale aj niektorých právnikov SDĽ.
Prezident Rudolf Schuster nevymenoval za ústavných sudcov dvoch kandidátov, ktorí mali odborné i mravné prepoklady na výkon tejto funkcie. Išlo práve o ústavných právnikov, ktorých nomináciu dlhodobo spochybňovalo HZDS a jeho predseda. Za predsedu Ústavného súdu vymenoval bývalého člena SOP Jána Mazáka, ktorý dlhé roky pracoval ako poradca ÚS SR a ktorý sa ako spoluautor podieľal aj na odbornom komentári k ústave. Treba však podotknúť, ža ako štátny tajomník Ministerstva spravodlivosti SR Ján Mazák prejavil voči hlave štátu ústretovosť, ktorá prekročila obvyklý štandard - išlo o kauzu hladovkárov podniku Pratex, ktorým prezident prisľúbil, že ich oprávnené finančné nároky voči bývalému zamestnávateľovi budú splnené. Sudkyňa Obchodného súdu v Banskej Bystrici však rozhodla, že peniaze, ktoré správca konkurznej podstaty previedol na následnícku firmu Pratex Plus, boli prevedené bez právneho podkladu a že bývalí zamestnanci si budú musieť svoje nároky uplatniť individuálne pred súdom. Jej rozhodnutie kritizoval štátny tajomník Mazák: "Sudkyňa musí na seba zobrať časť zodpovednosti a rozhodnúť. Tu nie je potrebné pozerať na paragrafy, pretože paragrafy poznám aj ja. Riešenie sa vždy nájde, keď sa chce… Mám referovať pánovi prezidentovi, aký je stav veci. Keď som ja dokázal zabezpečiť od rána po našom stretnutí s hladovkármi 2,5 milióna korún a exekútor ich doniesol správcovi konkurznej podstaty pánovi Gajdošovi, čakal som, že aj ostatní budú konať rýchlo… Idem za sudkyňou a som zvedavý, aké dôvody mi povie." Na rozdiel od prezidenta Združenia sudcov Slovenska, ktorý okamžite ocenil, že sa sudkyňa nenechala ovplyvniť hladovkou a nevyhlásila rozhodnutie, o ktorého správnosti nebola presvedčená, zdá sa, že na vtedajšieho štátneho tajomníka vplývala najmä okolnosť, že má referovať pánu prezidentovi. Jeho vtedajšie situačné vyjadrenie, že "tu nie je potrebné pozerať na paragrafy", by sa už v žiadnej situácii - v jeho dnešnej funkcii - nemalo zopakovať.
MARIÁN LEŠKO
