"Sme odsúdení na doživotný nútený pobyt na divadelných doskách a vôbec nikto nás nechápe," hovorí herec Bruscon alias herec Martin Huba v titulnej úlohe hry rakúskeho dramatika Thomasa Bernharda Divadelník (Der Theatermacher), ktorú vo februári na české javisko prvý raz uviedlo pražské Divadlo na Zábradlí v réžii J. A. Pitínského v česko-slovenskej inscenácii a ktorá je dnes o 19.00 h na programe festivalu České divadlo ‘99 v bratislavskom Štúdiu S. Bernhard napísal Divadelníka v roku 1985, v tom čase mal už bohaté skúsenosti s divadlom, ktoré sa v tom najpôvodnejšom zmysle slova ukázalo ako bolesť i nádej jeho života. Divadlo sa stalo veľkým a všadeprítomným námetom jeho drám a hrania v bežnom živote. A ako jeden zo spôsobov ľudskej existencie stojí aj v pozadí jeho próz. Niekdajšia hviezda Národného divadla herec Bruscon prichádza s rodinnou divadelnou spoločnosťou do zatuchnutej dediny Utzbachu zahrať svoju veľkolepú hru Koleso dejín, v ktorej vystupujú snáď všetky historické osobnosti: Caesar, Napoleon, Hitler či Einstein. Despoticky požaduje päťminútovú absolútnu tmu na konci predstavení, bez ktorej sa údajne jeho hra zrúti. Divadelník je vlastne celovečerným Brusconovým monológom, ktorému ostatné postavy iba prihrávajú.
Bolo by logickejšie, keby rozhodnutiu režiséra J. A. Pitínského obsadiť do roly Bruscona Martina Hubu nepredchádzal jeho divácky zážitok z Hubovho Prefekta z bratislavskej inscenácie SND Každý má svoju pravdu, ale dôverné oboznámenie sa s habilitačnou a inauguračnou prednáškou herca a pedagóga Martina Hubu. Je až neuveriteľné, koľko osobných Hubových tém je obsiahnutých v postave Bruscona - téma otca ako determinujúcej osobnosti pre syna, umelecké rodinné prostredie, téma hereckej deformácie (Martin Huba otvorene hovorí, že herec "musí prekračovať hranice prirodzeného správania až do tej miery, kde by už normálny inteligentný človek cúvol".) Predovšetkým ich však spája bolestivý zápas o vlastnú dôstojnosť. Huba si dokonca myslí, že herectvo je skôr "ženská profesia". K najbravúrnejšie odohraným pasážam v Divadelníkovi patrí Brusconova povýšenecká, opovrhujúca meditácia o tom, aké sú ženy pre divadlo vlastne umŕtvujúce. Za oduševnenými a krutými útokmi voči manželke - herečke (Eva Holubová), a vôbec za vehemenciou celého výstupu paradoxne cítiť pravý opak. Totiž práve Brusconovu zúfalú túžbu presvedčiť nielen svoje okolie, ale najmä samého seba o opodstatnenosti vlastného bytia v divadle. Odvrátenou stranou sebaistého opakovania gest je zasa len Brusconova bezmocnosť byť stále iným, originálnym, prekvapujúcim.
ĽUBICA KRÉNOVÁ
(Autorka je divadelná kritička)
