Ulice Gudermesu sú takmer prázdne. Na nedávno ešte jednom z najväčších trhov v Čečensku je niekoľko babičiek, ktoré predávajú semienka a bochníky chleba za tri ruble. Keď začujú zvuk vojenského vrtuľníka, automaticky sa prikrčia. Gudermes je už niekoľko dní obsadený ruskou armádou a mesto nikto nebombarduje, no ľudia predsa 24 hodín denne počúvajú paľbu delostrelectva i výbuchy bômb. Front je odtiaľ vzdialený len niekoľko kilometrov smerom na západ, kde leží mesto Argun a už takmer zničené hlavné mesto Čečenska Groznyj. Ruský obrnený transportér necháva obyvateľov Gudermasu ľahostajnými, vojakom nemávajú ani malí chlapci. "Správajú sa k nám normálne," hovorí veliteľ obrneného vozidla kapitán Michail, ktorý bol pri obsadzovaní mesta. "Prebehlo to pokojne," usmieva sa, „väčšina teroristov odišla a zvyšok sme dostali tam pri tej riečke. Chceli ju prejsť, ale mali mnoho ranených a niektorí im odplávali, takže ich telá ani nikto nenašiel. Rozstrieľali sme ich z diel," pokračuje. Jeden z čečenských chlapcov sa snaží vyšplhať sa na obrnený transportér. Starší brat ho drží za nohavice a po čečensky zakričí: "Páľ domov, lebo ťa zabijú."
Predné pozície ruskej armády sa nachádzajú niekoľko kilometrov za Gudermesom smerom k hlavnému mestu Groznyj. Mladí vojaci kopú zákopy, veliteľ výsadkárskeho pluku Jurij Pavlovič Em sa neohrozene prechádza po lúke rozrytej pásmi tankov a bojových vozidiel pechoty. "My dnes nestrieľame. Obkľúčili sme ďalšie tri dediny a teraz už je na ich obyvateľoch, či sami vytlačia ozbrojencov, alebo bude potrebný náš zásah. Čakáme." Veliteľ je zjavne spokojný. Na vrcholoch sú v bojovej pohotovosti jeho vojaci a pozorujú ďalekohľadmi okolie. Cestu do Grozného uzatvárajú betónové bloky. Akékoľvek auto, ktoré by sa po nej odvážilo prejsť, by sa bez výstrahy stalo terčom ruského ostreľovača. Život sa končí tesne za Gudermesom. Ďalej je už iba vojna. Ruskí vojaci neodpovedajú prakticky na žiadne otázky. Len sa usmievajú a potvrdzujú, že jedlo v poľnej kuchyni je vynikajúce a nálada pluku skvelá. Podľa rozhodnutia vlády majú dostávať za svoju ťažkú službu na bojovom poli 800 až 900 rubľov denne, teda približne 30 až 40 dolárov. Za mesiac sú to pre vojaka slušné peniaze. "Ešte sme nedostali nič, pretože všetko nám vyplatia naraz, až sa vrátime domov," vysvetľuje 26-ročný Michail. "Len či sa vrátime," dodáva jeho mladší kolega. Pokiaľ by ruské vedenie malo splniť svoj sľub, stála by čečenská vojna ruskú pokladňu len na výplatách vojakom každý deň 3,2 milióna dolárov.
O príchode novinárov sa v pluku vedelo. Dve vojačky z poľnej kuchyne tvrdili, že snehobiele, vzorne naškrobené plášte si obliekajú každý deň bez ohľadu na prítomnosť tlače. "Žiadna Potemkinova dedina," usmieva sa plukovník Em, Kórejčan z Vladivostoku, ktorý sa preslávil už v letnej vojne proti islamským oddielom v Dagestane. Okolo neho stále stojí v stave najvyššej ostražitosti jeho ochranka. "Nikdy si nemôžeme byť istí, či na nás niekto nevystrelí odniekiaľ z krovia," hovorí jeden z nich a stále sa obzerá. "Čečeni sú strašne zákerní. Vo dne sa s nami priateľsky rozprávajú a v noci ten istý človek vytiahne samopal a príde nás zastreliť," dodáva. Asi 40-ročný Čečen s očami veľmi blízko pri sebe podal ruku generálovi Babičevovi a trasúcim sa hlasom povedal: "Nehanbím sa vám úprimne poďakovať a všetci slušní Čečeni by to mali urobiť tiež. Za všetko, čo pre nás ruská armáda vykonala." Pán generál ponúknutú ruku prijal a vyhlásil: "Teraz prejdeme od slov k činom." Okolo stálo asi sto mužov a žien. Improvizované zhromaždenie Čečenov sa konalo pred bývalým kultúrnym strediskom Gudermesu, kde pred niekoľkými dňami ruské velenie slávnostne vyvesilo ruskú štátnu vlajku. Je ešte čistá, na rozdiel od zeleno-červeno-bielej vlajky čečenskej, ktorá špinavá zvädnuto visí na budove. Už 13. novembra premiér Ruska Vladimir Putin hrdo vyhlásil, že Gudermes bol oslobodený od banditov za významnej pomoci miestnych obyvateľov - Čečenov. "Ja sám som s našimi partizánmi rokoval," hovorí mi 32-ročný Musa, ticho, aby nás nikto nepočul. "Povedali mi, ak chcete, my odídeme, aby sme zachránili mesto pred zničením. Všetci sme sa radili, čo robiť. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že proti takej strašnej presile nemá cenu vzdorovať. Tak naši odišli. Tam pri rieke ich Rusi rozstrieľali. Musa sa znechutene pozrie na muža, ktorý ďakuje generálovi Babičevovi. "Takých je u nás niekoľko. Než prišli Rusi, sedeli ticho a nič nerobili, teraz dostávajú funkcie," hovorí. Šéfkou administratívy Gudermesu sa stala po príchode ruských vojsk riaditeľka školy Malika Gazimijevová, korpulentná energická dáma, ktorej prvé slová boli: "Teraz je nám jasné, že budeme s ruským národom dlho a šťastne spoločne žiť." Do funkcie ju menoval ruský veliteľ východného frontu generál Trošin. Polovica občanov Gudermesu Maliku nenávidí, predovšetkým výrastkovia, ktorí obdivujú najslávnejšieho čečenského veliteľa Šamila Basajeva, a keby ich rodičia nezamykali na sedem zámkov, pridali by sa k jeho oddielom. Polovica ľudí sa však pozerá na bratanie sa s ruskými generálmi zhovievavo. "Ona sa snaží dostať pre nás aspoň nejakú humanitárnu pomoc," hovorí 70-ročná Tais, ktorá utiekla z okrajovej časti Grozného Černorečie. Išla 12 kilometrov, cestou sa jej stratila dcéra a dvaja vnuci. "Keď nad nami začalo lietať lietadlo, oni zabehli do nejakého domu. Ja už nemôžem utekať, a tak som si ľahla do priekopy. Niekto ma vzal a odviezol do Gudermesu. Tu stojí vrece múky 310 rubľov. Ja nemám vôbec nič," rozpráva obyvateľka Grozného svoj príbeh.
Mladí ruskí vojaci sedia v nepriestreľných vestách na tankoch a mladí Čečeni v klasických kaukazských baraniciach postávajú okolo nich. Nebavia sa spolu, len sa pozorujú. Zrazu sa dav rozostúpi. Prichádza najvyššia delegácia z Moskvy, akú Gudermes zažil za posledných osem rokov. Šéfa monopolnej ruskej energetickej spoločnosti Anatolija Čubajsa pravdepodobne ešte nikdy neochraňoval taký počet ozbrojencov ako teraz. Podnikol túto nebezpečnú výpravu preto, aby zapálil večný oheň ako symbol toho, že do Gudermesu boli opäť obnovené dodávky plynu, ktoré Moskva sama pred niekoľkými mesiacmi zastavila. Starček, ktorý zapaľuje oheň, pevným hlasom vyhlasuje: "Nech nám Allah pomôže, aby horel naveky." Akonáhle túto vetu vysloví, oheň na niekoľko sekúnd vzplanie a opäť zhasína. Čubajs sa rozpačito usmeje a rýchle odchádza. Misia bola úspešne splnená. Rusko dalo zmrznutým Čečenom plyn. Šéfka administratívy Malika Gazimijevová sa snaží zachrániť situáciu a privádza ďalšieho starčeka, ktorý hovorí, že teplo a svetlo nie je to najdôležitejšie. "Mier, my chceme mier," kričí. Keď sa starý muž zaradí späť do davu, Malika ho upozorní: "Zabudol si poďakovať ruskej armáde za to, že nás oslobodila." Starec skloní hlavu a zašepká: "Ja ich len prosím, aby zastavili to vraždenie."
Obyvatelia Gudermesu nechcú počuť ani o nezávislosti Čečenska, ani o ruskej armáde, ani o prezidentovi Jeľcinovi. Je pod nulou a prší. Stojíme po členky v blate. Niektoré ženy prišli len v otrhaných papučiach. "Takto som utiekla z Grozného," hovorí Madina s obrovskými kruhmi pod očami. "Som zo Zavadskej štvrti Grozného. Muž tam niekde zostal. Išla som pešo a na našej ulici ležalo asi desať mŕtvych tiel. Boli to susedia, ktorí tiež chceli odísť, ale zasiahla ich nejaká obrovská raketa. Hovoria tomu zem-zem." Gudermes sa stal symbolom jedného z najvýznamnejších ruských úspechov v zatiaľ poslednej čečenskej vojne. Mesto zničili ruské bomby už počas konfliktu v rokoch 1994-96. Teraz ho Rusi získali takmer bez strát a nebolo treba rozbombardovať zvyšok obytných domov. Väčšina civilistov sa zachránila pred fyzickou likvidáciou. Takmer 70 percent ľudí ale radšej odišlo. Podľa ruských vojenských expertov znamenalo obsadenie Gudermesu zásadný zlom vo vojnovom ťažení a stalo sa dôkazom, že sú Čečeni unavení z nekonečnej vojny, ruskej blokády, politickej nestability, nájazdov najrôznejších kriminálnych bánd a ťažkej ekonomickej situácie, ktorú prezident Čečenska Aslan Maschadov nedokázal riešiť, ochotní skloniť hlavy a v záujme záchrany života vítať kohokoľvek.
PETRA PROCHÁZKOVÁ, Gudermes,
Agentúra EPICENTRUM
