Spadli sme na zem. Vstala som. Deti boli živé, chvalabohu. Chcela som ich zdvihnúť. Až v tej chvíli som zistila, že nemám ruku," hovorí Lejla Magomadová. Lejla je jedným zo 152 zranených utečencov, ktorí sú hospitalizovaní v Sunžinskej nemocnici v meste Slepcovsk v Ingušsku. "Nepretržite bombardujú Groznyj, sú tam ešte tisíce ľudí, ktorí nemôžu mesto opustiť, pretože jednoducho nemajú peniaze na dopravu.
CIVILISTOV ZASAHUJÚ RAKETY
Do izby číslo štyri previezli z operačnej sály šesťročnú Chejdi. Ruské lietadlo bombardovalo kolónu utečencov, ktorá sa pokúšala opustiť Groznyj po hlavnej ceste Baku - Rostov, vedúcej z Čečenska na územie Ingušska. Chejdina matka sedí pri dieťati na posteli a drží ho za ruku. Dieťa je v bezvedomí. "Doniesla som Chejdi v náručí na priechod Kukaz 1, kde ruskí vojaci kontrolujú utečencov. Kričala som na nich, že potrebujem rýchlo do nemocnice. Boli sme celé od krvi. Nechali nás tam stáť dobré tri hodiny, než nás pustili z Čečenska. Črepina roztrhala dievčatku črevá a jeden malý úlomok sme jej vyoperovali z pravej ľadviny," hovorí staršia sestra Sunžinskej nemocnice. Všetky nemocnice v Ingušsku, ktoré prijali už 200-tisíc utečencov, sú preplnené. Civilisti, s ktorými sme hovorili, potvrdzujú, že zranenia neutrpeli v bojoch, ale od črepín delostreleckých granátov či úlomkov leteckých bômb a rakiet vzduch-zem.
VOJNA AKO PREZIDENTSKÁ KANDIDATÚRA
Preplnené sú aj dva hlavné stanové tábory: v Slepcovsku a v Karbulaku, ktoré postavilo narýchlo ruské ministerstvo pre mimoriadne udalosti. Na slepej koľajnici železničnej stanice ingušské úrady pristavili asi 150 vagónov. V každom z nich živorí šesťdesiať až osemdesiat ľudí. "Nechceli sme sa sem nasťahovať," hovorí sedemdesiatročný Ali Magomadov. "V roku 1944 Stalin vysťahoval počas týždňa všetkých Čečenov do Kazachstanu tiež vo vagónoch. Báli sme sa, že nás opäť podvedú a prevezú nás do vyhnanstva. Oni nás chcú vyvraždiť a tých, ktorí prežijú, rozptýliť po Rusku. Chcú mať Čečensko bez Čečenov," smutne sa usmieva Ali. V piatok 5. novembra pomáhal zbierať do deky pozostatky piatich susedov, ktorí s ním žili v Groznom.
"Koľko tisíc Čečenov je ešte potrebné zabiť, aby svet prestal farizejsky zamlčovať slovo genocída," hovorí nám Aliho syn Ramzat. "Čo v Európe nechápete, že Putin rozpútal túto vojnu len preto, aby sa stal prezidentom? Dnes by si ho Rusi zvolili. Nepochopili, že vládca, ktorý sa neštíti zabíjať iné národy, sa stane nešťastím pre svoj vlastný národ."
INGUŠSKO PRASKÁ VO ŠVÍKOCH
Malé Ingušsko, kde žilo 347-tisíc obyvateľov, doslova praská vo švíkoch. Utečenci žijú v školách, v mešitách, v opustených maštaliach. Približne 20-tisíc utečencov si rozobrali do svojich domov obyvatelia malej ruskej republiky. V malom dome nášho šoféra Muhammada žije päťdesiatdva ľudí. Jedna rodina prišla zo Samašsky. "Utekali sme cez Nový Šaroj. Sotva sme tam došli, začalo ťažké bombardovanie. Jedna bomba zabila päť ľudí v pivnici," hovorí dvadsaťosemročná Satsita Abdulajevová. Potvrdila tiež, že samašská nemocnica, ktorú vybavila liekmi a zariadením v roku 1995 česká nadácia Človek v tiesni, je rozbombardovaná. Satsita sa chodí každý deň postaviť do radu na chlieb. "Dostávame jeden bochník na troch ľudí na deň." Dávame prečítať Satsite asi štrnásť dni staré ruské noviny. Prvý námestník šéfa generálneho štábu ruskej armády Valerij Manilov v nich hovorí: "Pokusy presvedčiť svet, že používame neprimerané sily a že utečenci žijú v zlých podmienkach - to sú všetko len klamstvá." Satsita sa smeje. "Počas piatich rokov už trikrát Samašsku zničili. Oni klamú. Nehanebne a bez svedomia."
Väčšina utečencov sú ženy, deti a starí ľudia. "Náš Urus Martan už trikrát ťažko bombardovali ruské lietadlá," hovorí tridsaťdvaročná Aisa. "Môj brat a môj manžel tam napriek tomu zostali. Skôr ako sa dostanete z obkľúčenia von, musíte prejsť minimálne desať ruských blokpostov. Všade od vás chcú ruskí vojaci peniaze. Musela som im dať svoj zlatý prívesok. Mužov zadržiavajú. Všetci hovoria, že do filtračného tábora na ruskú vojenskú základňu v Mozdoku." Americká organizácia Human Rights Watch, ktorá sa v hlavnom meste Ingušska Nazrani zaoberá systematickým zbieraním svedectva o bombardovaní čečenských obcí v Čečensku, označila útoky na civilné obyvateľstvo za vojnové zločiny a porušovanie Ženevskej konvencie. Zatiaľ nie je možné zostaviť kompletné zoznamy mŕtvych a ranených, pretože ruská armáda nepúšťa do obkľúčeného južného Čečenska novinárov ani pracovníkov humanitárnych organizácií.
JAROMIR ŠTĚTINA, agentúra EPICENTRUM, Nazraň
