Aby nepočujúci pochopil, čo je hudba, musel by počúvať svoje vnútro, súzvuk, ktorý určite aspoň raz v živote objavil v sebe každý. Niečo, čo vnímame pri pohľade na krásu, čo príde s pohladením a reflektuje vonkajšiu nehu. Keď skúmame, ako vyzerala hudba v minulosti, pátrame v existujúcich primitívnych kultúrach dneška. Dovoľujú nám uvažovať o tom, ako hudba dávnoveku vyzerala, na čo slúžila a ako sa správala vo vesmíre k prírode a k človečenstvu. Úvaha nad hudbou odchádzajúceho tisícročia sa neobíde bez reflexie týchto začiatkov, lebo tak, ako sa obrodzuje jedinec v miliónoch nových životov, začína aj hudba v každej sekunde svoju púť úplne odznova. Niekde na seba nabaľuje pamäť desiatok či stoviek rokov, inde tisícročí, a predsa akoby vznikala úplne z ničoho. Tisícročná hra, náreky plačiek, riekanky, výskanie, vždy odznova sa formujúca melódia, taká bola a je hudba a jej tajomstvo. Museli uplynúť celé tisícročia, aby sa materiál zorganizoval do foriem prastarých vysokých kultúr a ich tónových sústav. Indické ragy nás dodnes napĺňajú túžbou poznať viac a prastarú čínsku pentatoniku obdivujeme i v tomto storočí. Hudba je nevyčerpateľná, jej možnosti nedozerné a naše tisícročie ju vo svojej druhej polovici, keď sa svet odrazu objavením iného kontinentu zmenšil, nasmerovalo k univerzálnosti. Z tohto aspektu je pohľad na hudbu tisícročia v jeho závere vlastne jedným obrovským objavom mnohorakej mozaiky umenia celého sveta.
STREDOVEK - MÁGIA I MATEMATICKÁ VEDA
Západná civilizácia je pyšná na objavenie viachlasu, ktorý na začiatku stredoveku vystriedal gregoriánsky chorál deviateho storočia, a v štíhlych gotických katedrálach prebiehajú mystické meditácie za zvuku umne tvarovaných pospletaných melódií. Poznali ich už v Byzancii i starom Egypte. Ich nádhera a farby nás budú fascinovať v poslednom storočí tisícročia, keď sa tempo civilizácie dá udržať iba obrátením zraku do minulosti. Duchovná obnova je vlastne hľadanie pokoja a hudba je pri jeho nachádzaní tou najsugestívnejšou drogou. Vie byť ušľachtilá, ale i úderná, pomáha pri zbavovaní sa nahromadenej agresivity, ale i pri prejavovaní citov a vášní. Vie byť aj nositeľom výrazného politika. Práve v stredovekých chrámoch má nezastupiteľnú funkciu umocnenia viery a jej dôležitosti v ľudskom živote. V stredoveku je hudba mágiou, matematickou vedou, ktorá patrí k povinnej výučbe. Najkrajšie výtvarné a literárne pamiatky sa viažu s hudbou - iluminované antifonáre, graduály, misály. Mystické rozporuplné obdobie prvých storočí oživujú potulní speváci, igrici sú naporúdzi panovníckym dvorom a rušia spoločensky ustálené normy. Neskôr ustupujú stredoveké ľudové náboženské hry presvetlenej renesancii a humanizmu.
PRVÍ SKLADATELIA A PRVÁ NOTOVÁ TLAČ
Svetská hudba prichádza s ars nova, aby sa obohatila hudobnými nástrojmi a aby dala svetu konkrétne mená skladateľov. Francúzi, Nizozemčania, Taliani, Španieli, Angličania, to sú skutoční Európania, prví syntetici. A stal sa zázrak, na svet prišla prvá notová tlač. Vznikajú smelšie prejavy samostatnej inštrumentálnej hudby, zaznamenávajú sa pre potreby dobovej praxe, ale hlavne pre neskoršie veky. Žalmy, chansony a motetá prichádzajú ruka v ruke s tanečnou hudbou. Prebúdza sa Nemecko, duchovná pieseň, vo Flámsku sa zrodia poslední veľkí umelci renesancie a svet sa prehupuje do drámy baroka. Monteverdi vytvorí prvú veľkú operu, Anglicko dáva svetu Purcella, Francúzsko Glucka, Lullyho, Couperina, Taliansko Frescobaldiho a Scarlattiho a Nemecko Schütza. Umelci sa stávajú osobitnými zjavmi, vznikajú vznešené kolosy Händlových oratórií a Bachových pašií, sú to zázraky hlbokého citu. Realistické zobrazovanie, absolútna forma, vokálna a inštrumentálna hudba, divadlá, školy, mestá, všetko rozkvitá. Baroko vystrieda odľahčené a jednoduchšie rokoko a pripraví tak pôdu zásadnej zmene. Viedenský klasicizmus dovoľuje nadýchnuť sa a priamočiaro vníma svet krásy. Posledné tri storočia žijú v nás dodnes a klasicizmus, romantizmus a impresionizmus akoby ani nepatrili minulosti. Moderná je klasická línia, romantická vášeň i snový šerosvit impresionizmu.
RECESIA, ZNOVUOBJAVENIA
Posledných sto rokov sa však snaží vynájsť úplne nové formy a nimi sprostredkovať úderný obsah. Odkaz géniov sa vracia v podobe recesie, negácie, znovuobjavenia. Mozart a Beethoven sa javia kľúčoví pre hudbu nášho tisícročia ako Beatles a Cage. Haydnove a Mozartove čisté kontúry a apolónska priamosť sú vykúpením. A i keď svet najprv odmieta Beethovena, po osvietenskom vytriezvení a obrodení antikou počuje Beethovena burácať, že umenie je viac ako život, tvorba je prerod, záchvev duše, odhalenie tajomstiev a obnovené zrodenie človeka. Odpovedá za tvorcov celého tisícročia, že hudba má šance prežiť a vyzýva ľudstvo za ideály francúzskej revolúcie "bratstvo, rovnosť, sloboda". A pripravuje pôdu Schubertovi, Schumannovi i Brahmsovi, revolučným romantikom a novoromantikom. Zásadný rozdiel medzi Verdim a Wagnerom sa v našich úvahách mení na reflexiu o prežití opery, o potrebe pravdy v dráme a hudbe. Pomaly vytriezvieme zo žriedla národného, západnejší Dvořák, Čajkovskij a Stravinskij hľadajú viac Európu a svet ako bardi Sibelius, Smetana a Suchoň. Fascinuje nás zemitý talent Musorgského a Janáčka. So zmyselným pôžitkom sa nechávame opájať impresionistickým zahaľovaním skutočnosti, symbolistami a s avantgardou vítame sviežosť nového i v jeho náročnosti. Prehrmí dvanásťtónová štruktúra, atonalita, hľadáme pojmy, pomenúvame novotvary. Hudba nášho storočia sa vyčerpala a akoby túžila po vlastnej obrode zvnútra i zvonka a my nedočkavo čakáme, ako bude budúcnosť a jej hodnoty vyzerať.
VIERA POLAKOVIČOVÁ
(Autorka je muzikologička a hudobná kritička)
Pozri aj 2. stranu Magazínu SME
