Náš olympizmus roky plával v pokojných vodách a na prvý pohľad v konštruktívnom ovzduší. Charizmatická osobnosť jeho predsedu Vladimíra Černušáka, člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV), jeho diplomatické schopnosti, ľudské prístupy robili z pôdy SOV v samostatnom trakte Domu športu na Junáckej ulici v Bratislave oázu pokoja, pochopenia a ochoty. Preto facky v týchto miestnostiach, vyzdobených posvätnými olympijskými symbolmi, fotografiami Slovákov s najrôznejšími, aj najvyššími oceneniami MOV, zapôsobili ako streľba z guľometu na slávnostnom divadelnom predstavení. Následné tutlanie nepochopiteľného incidentu s bohorovným tvárením sa niektorých predstaviteľov SOV - nič sa nestalo - odkrylo červivosť krásneho jablka. "Dlhé roky panovala v našom olympijskom hnutí atmosféra nadšenia, enormnej pracovitosti pre krásnu vec. Pri zakladaní pôvodnej Olympijskej spoločnosti Slovenska, neskôr samostatného výboru, sme nemali ani groš a podarilo sa nám utvoriť vysoko funkčnú organizáciu s pestrou škálou činností," hovorila nám predsedníčka klubu fair-play SOV Katarína Lokšová-Ráczová s dávkou nostalgie. Naša bývalá skvelá šermiarka, trojnásobná účastníčka olympiád (Mníchov ‘72, Montreal ‘76, Moskva ‘80), strieborná medailistka z MS 1978, štvrtá na MS 1980, datovala porušovanie ekecheirie (posvätného mieru) v slovenskom olympijskom hnutí už niekedy do roku 1997. "Dusno som začala pociťovať v momente, keď sa začalo povrávať, že profesor Černušák zloží predsednícku funkciu skôr, než vyprší jeho volebné obdobie v roku 2001. Zdalo sa mi napríklad, že nastáva disharmónia medzi podporovaním vrcholového športu a olympizmom ako prejavom filozofie športu. Slovenský olympijský výbor síce chvályhodne zohnal peniaze, ale jediným cieľom sa stal zisk medaily. Niektorí funkcionári svoj podiel na úspechoch preháňali, dláždili si cestičku k olympijskému šéfstvu," naznačila krízový bod zlomu K. Lokšová-Ráczová, ktorá síce uznáva zvýšenú ekonomickú podporu potenciálnym medailistom, ale nie výlučne. "Uvediem príklad: Je dobré slovenské plávanie? Určite nie, skvelá je Moravcová. Krasokorčuľovanie bolo niekedy slovenskou pýchou, mali sme Divína, Nepelu, Sabovčíka, dnes nemáme nikoho. Nevylučujem, že v Sydney budeme ešte úspešnejší ako v Atlante. Ale čo potom? Peniaze na školský či mládežnícky šport nie sú," podotkla šéfka nášho vo svete mimoriadne uznávaného klubu fair play. "Európska komisia týchto klubov, ktorá združuje 33 štátov, poverila Slovensko, aby v roku 2001 zorganizovalo kontinentálne stretnutie klubov. Veď je to pre nás veľká pocta a ja zatiaľ neviem, ako ju finančne zabezpečíme," podotkla K. Loková-Ráczová a s radosťou si spomenula na nedávnu návštevu predsedu tejto organizácie Holanďana Fritsa Wijka na bratislavskej základnej škole na Jelačičovej, nad ktorou má náš klub fair play patronát. Holanďan neskrýval obdiv nad vedomosťami, výtvarnými i literárnymi prácami detí na olympijskú tému.
K. Lokšová-Ráczová, ktorá je členkou SOV s právom voliť predsedu, vymenovala svoje kritériá, ktorými sa bude pri hlasovaní riadiť. "Nový predseda by mal ovládať angličtinu alebo francúzštinu, musí byť morálne na úrovni, mal by mať skúsenosti s riadiacou prácou v športe a bolo by dobré, ak by to bol bývalý známy športovec alebo človek, ktorého poznajú vo svete športu." K. Lokšová-Ráczová, prirodzene, nemohla vysloviť priamo meno, ale potvrdila, že medzi deviatimi kandidátmi - ich počet považuje za prehnaný - takí sú. Ona sama odmietla ponuky kandidovať s argumentom, že nie je typom funkcionárky v pravom zmysle slova.
PETER FUKATSCH
