Prvýkrát od nástupu revolucionára Castra k moci sa v Havane zišlo také množstvo najvyšších predstaviteľov latinskoamerických krajín, ktoré, s výnimkou Mexika, najprv na dlhé roky prerušili s komunistickou Kubou diplomatické vzťahy a neskôr ich opäť obnovili. Iberoamerický summit definitívne znormalizoval aj španielsko-kubánske vzťahy, ktoré korunovala historická návšteva španielskeho kráľa Juana Carlosa. Bývalá španielska kolónia Kuba bola jediným nevyplneným miestom v španielskej záujmovej sfére v Latinskej Amerike, napriek tomu, že španielsky kapitál je v ostrovnej turistike všadeprítomný. Kráľovská návšteva sa musela niekoľkokrát odložiť potom, čo sa tradične dobré španielsko-kubánske vzťahy ocitli na bode mrazu po nástupe konzervatívnej vlády José María Aznara v roku 1996, podrobujúcej kubánsky režim tvrdej kritike.
Ibero-americký summit však znamenal aj bezprecedentné stretnutia vysokých politických predstaviteľov s kubánskymi disidentmi a početné nepriame upozornenia na adresu kubánskeho režimu pre nedodržiavanie ľudských práv. "Medzinárodné spoločenstvo hovorí, že existujeme, že nás majú počúvať a máme právo vyjadriť názory. Kubánska vláda s nami stále zaobchádza, akoby sme neboli osoby," ocenil morálny význam stretnutí predseda výboru pre ľudské práva Elizardo Sánchez. Castro však rovnako dokázal, že sa ho cielené prejavy hostí nijako nedotkli. "Ako keby bol sám Aristoteles naším vychovávateľom: s úctou sme načúvali vašim radám - s náznakom úsmevu Mony Lisy a s Jóbovou biblickou trpezlivosťou."
Dve tváre jedného summitu sa premietli aj do záverečného dokumentu. Kubánsky režim dosiahol diplomatické víťazstvo vo chvíli, keď účastníci summitu opäť odsúdili 37 rokov trvajúce hospodárske embargo zo strany Spojených štátov. V texte však nechýbala ani podpora politickému pluralizmu a ľudským právam. Devalvoval ju len Castrov podpis. Komunistický vodca podpísal rovnako znejúce vety už na summite v roku 1996 bez toho, aby potom spravil v tomto duchu akýkoľvek ústupok. MIRIAM ZSILLEOVÁ
