Sviatok Medzinárodného dňa študentstva pred desiatimi rokmi bol vhodnou príležitosťou na to, aby v Bratislave študenti vysokých škôl vyjadrili svoju nespokojnosť s pomermi vo vtedajšej Československej socialistickej republike. V krajinách okolo nás už predstavitelia komunistickej moci museli uvažovať o reformách systému a na niektoré aj pristupovať, len u nás bolo mŕtvo. Na prednáškach pedagógovia buď dogmaticky nepripúšťali žiadnu diskusiu, alebo keď študentom dovolili pýtať sa, tápali v odpovediach. Túžili sme po zmene a chceli sme, aby už prišla. Preto sme sa odhodlali našu túžbu po nej aj vyjadriť.
Nik nevedel, na čí popud sa vo štvrtok 16. novembra 1989 na Mierovom námestí o 17. hodine organizovala protestná akcia, ale správa o nej sa medzi študentmi šírila ústnym podaním. V predvečer 17. novembra sa na námestí zišlo okolo 250 - 300 mladých ľudí z filozofickej, právnickej a lekárskej fakulty a možno aj ďalších škôl. Najskôr sme vytvorili veľký kruh, zaspievali sme slovenskú časť hymny, potom celú a potom Gaudeamus. Dodali sme si odvahy potleskom, chytili sa za ruky a ako dlhý had sme prechádzali podchodom, cez Námestie SNP a okolo Poľského informačného strediska sme išli na Hviezdoslavovo námestie. Nebolo nám všetko jedno, pretože tristočlenný dav neposkytoval veľkú ochranu a od začiatku nás sprevádzalo vozidlo Verejnej bezpečnosti. Celú cestu sme skandovali heslá, ktoré už nevyjadrovali len túžbu po školských reformách a protest proti výstavbe školského atómového reaktora v Mlynskej doline, ale kričali sme aj heslá "Slobodu Čarnogurskému" (niektorí študenti boli v protestujúcom dave pred Justičným palácom v pondelok 13. novembra) či za zmenu pomerov. Registrovali sme kameru Slovenskej televízie. Protestný pochod sa skončil pred budovou ministerstva školstva, kde študentka žurnalistiky Henrieta Hrinková odvážne tlmočila naše pocity a požiadavky do objektívu kamery. Postupne sa pridávali aj ostatní. Potom medzi nás prišiel "diskutovať" predseda mestského výboru KSS Gejza Šlapka, ktorého nahradil súdruh Provazník. S ním sme sa dohodli na pokračovaní dialógu na nasledujúci týždeň. Avšak po udalostiach o deň neskôr v Prahe, keď policajti zbili našich kolegov, sme dialóg, v ktorom jedna strana používa obušky, odmietli.
Nik z nás netvrdí, že nežná revolúcia sa začala na Mierovom námestí v Bratislave, túto udalosť spomíname preto, aby odvaha tristo študentov bratislavských vysokých škôl neostala zabudnutá. Aj preto sme sa tento utorok asi päťdesiati stretli na rovnakom mieste po desiatich rokoch.
MARIÁN SEDÍLEK,
v roku 1989 študent žurnalistiky FF UK Bratislava
