Pred desiatimi rokmi sa po pražskom študentskom mítingu na Národnej triede začalo formovať hnutie odporu proti komunistickému režimu. Očakávali ste, že prerastie do protestu, ktorý povedie až k zmene režimu?

"Pozorne som sledoval zmeny nálady vtedajšej spoločnosti a zmenenú medzinárodnú situáciu. V Poľsku už došlo ku kompromisu medzi disidentskou opozíciou a mocou, v Maďarsku bola zrušená komunistická strana, čo všeličo signalizovalo, ale úprimne povedané, nečakal som, že zmeny prídu tak rýchlo."

Boli ste moderátorom pražských mítingov a patrili ste medzi kľúčových predstaviteľov vo formujúcom sa Občianskom fóre. Napriek tomu ste sa veľmi rýchlo z verejného života vytratili. Vraj ste povedali, že sa stiahnete v momente, keď sa začnú rozdeľovať prvé politické funkcie. Súvisel váš rýchly odchod z OF s tým?

"Áno. Na začiatku manifestácií bolo naším cieľom umožniť dialóg s vtedajšou mocou. Nikto však nemal predstavu, že by moc mal aj prevziať. Táto otázka však vystúpila veľmi skoro. Ja som si povedal, že každý deň, ktorý ešte vytrvám v takejto viditeľnej pozícii, ma bude viac a viac viazať k tomu, aby som nakoniec nejako na moci participoval. Preto som si povedal, že čím rýchlejšie odídem, tým to bude lepšie pre mňa aj pre cirkev. Potvrdilo sa, že som mal dobrú intuíciu, že by český národ neuniesol, aby katolícky kňaz mal politickú funkciu."

Prvú väčšiu demonštráciu zorganizovali ľudia z prostredia slovenského katolíckeho disentu v Bratislave 25. marca 1988 za náboženskú slobodu. Dnes viacerí cirkevní predstavitelia hovoria, že príliš veľa slobody škodí a že sloboda priniesla priveľa negatívnych prvkov. Zdieľate ich názor?

"Predovšetkým: sloboda neškodí! Vďaka Bohu za ňu. Je potrebné si slobodu vážiť. Kladie väčšie nároky na človeka, aby sa zodpovedne rozhodol. Vyžaduje to dospelosť a istú zrelosť jednotlivca. V informačnom vákuu, v ktorom sa nachádzajú postkomunistické spoločnosti, prichádzajú rôzne bláznivé duchovné ponuky, ktoré konkurujú ponuke kresťanských cirkví. Ale nemali by sme sa na to pozerať nepriateľsky, skôr sa tým pre nás kresťanov otvára otázka, či naozaj žijeme do hĺbky svoje kresťanstvo a či dokážeme o svojej viere aj niečo povedať. Či je náš život príťažlivý aj pre iných. Takže je to najmä výzva do vlastných radov. To, že ľudia opustili kostoly, svedčí o tom, že ich viera nebola taká hlboká, že bola vnímaná iba ako istý protest alebo ako útočište počas perzekúcie. Ale to je slabý motív na to, aby človek mohol byť kresťanom."

Povedali ste, že to súvisí s dospelosťou národa, myslíte si, že český a slovenský národ sú národy dospelé?

"Nerád by som hovoril o národoch - to je príliš tenký ľad. Napriek tomu by som povedal, že postkomunistické spoločnosti - a to sa týka aj Čechov, aj Slovákov - zďaleka ešte nie sú dospelé, ešte nedorástli ku skutočne dospelému správaniu a mysleniu. Čaká nás proces, ktorý bude trvať niekoľko generácií."

V cirkevnej hierarchii bolo viacero ľudí, ktorí spolupracovali s komunistickým režimom. V Čechách je známy škandál pražskej teologickej fakulty, kde ostali ľudia, ktorí, diplomaticky povedané, neboli vzorom odporu voči komunizmu, na Slovensku sa mená niektorých biskupov objavili v zoznamoch Štátnej bezpečnosti. Myslíte si, že v cirkvi prebehla dostatočná sebareflexia na túto tému?

"Nemôžem hovoriť za cirkev na Slovensku, v českej katolíckej cirkvi nedošlo k dostatočnej sebareflexii. Nedošlo k hlbokému pokániu. To nás iba čaká. Nie je na to priaznivá doba a ani vôľa. Nejde o to niekoho odsudzovať, vláčiť, vylučovať, ale pomenovať určité zlyhania. K čomu, bohužiaľ, v našej cirkvi nedošlo."

Ak by hrozil ČR režim, ktorý by dostatočne nerešpektoval slobodu jednotlivca, postavili by ste sa aj dnes na odpor?

"Samozrejme. Mojím životným krédom je žiť v pravde, aj keď sa mi to nie vždy darí tak, ako by som si predstavoval. Je povinnosťou kňaza a biskupa brániť ľudskú dôstojnosť a slobodu človeka, či už je veriaci, alebo neveriaci. Takže ak by mala nejaká diktatúra prísť, čomu ja neverím, určite sa znovu postavím na odpor."

MARIÁN NIČ