ú. Takže sme v tom viac-menej takou historickou náhodou a naše vystúpenie bude preto zamerané asi viac literárne. Ale uvidíme," načrtol svoju predstavu o dnešnom Literárnom soirée (ďalšie informácie sú v stĺpci vpravo) dramatik, spisovateľ, herec, režisér, šéf a spoluzakladateľ bratislavského Divadla GUnaGU Viliam Klimáček. Jeho predstavu sme mu nechali, no v rozhovore sme sa novembru ‘89 nemohli a ani nechceli vyhnúť.

Divadlo GUnaGU vzniklo v roku 1985. Ako jeho činnosť poznačili udalosti spred desiatich rokov?

"Mohli sme byť alternatívnymi hneď dvakrát. Predovšetkým v poetike, teda byť iní ako drvivá väčšina kamenných divadiel, a alternatívou aj v prevádzkovej, ekonomickej časti. Obe by sa bez novembra ‘89 nemohli naplniť. Trochu predtým bolo možné ,byť iným‘ - v poetike, najmä HaDivadla, Provázku a niektorých ďalších divadiel, ktoré boli drzé, protestujúce. Ale tá prevádzková alternatíva by pre malé divadlo typu GUnaGU bez novembrovej zmeny nebola možná. Hneď po revolúcii sme sa mohli stať právnym subjektom, zháňať sponzorov či iné zdroje, lebo štát, až na drobné výnimky, na nás kašľal."

Po vzniku Združenia nezávislých divadiel a jeho následnom tlaku však nové vedenie ministerstva kultúry nejaké peniaze predsa len dalo.

"Sú isté, veľmi platonické pokusy prispieť zo strany štátu aj na neštátne divadlá, ale tie sumy sú symbolické, a hlavne, nie je to riešenie systémové. Je to len krok, o ktorom nie je isté, či sa bude opakovať aj na budúci rok. Na tú hlavnú sumu, plynúcu z lotérií, o ktorej sa toľko hovorilo, som dodnes nedostal ani zmluvu. Tie peniaze snáď prídu v decembri a potom ich bude treba hystericky rýchlo minúť."

Čo si myslíte o činnosti a existencii štátnych divadiel?

"Divadlá by najskôr mali dokázať opodstatnenosť kvalitou svojej práce, pozývať mladých režisérov, nevidím hľadačstvo v dramaturgii, len večné preváranie osvedčených textov. Mali by existovať predovšetkým divadlá, ktoré po minulé roky niečo dokázali, a tým by mal plynúť grant aspoň na tri roky dopredu - ako výraz dôvery, a nie len na rok, ako u nás, respektíve vôbec - ako je to v neštátnych súboroch. Súhlasím s Blahom Uhlárom, že peňazí na kultúru je až priveľa, rozhodne sú však nespravodlivo rozdeľované."

Ako líder špičkového alternatívneho divadla ste pred dvoma rokmi uviedli svoju adaptáciu Jesenského Demokratov na scéne SND. Ako to ide dohromady?

"Nápad prišiel od Martina Porubjaka, s ktorým sme hru spolu režírovali. Vítam spoluprácu s kamennými divadlami aj z iného dôvodu - keby sme Demokratov inscenovali v GUnaGU, všimlo by si to nepomerne menej divákov i odbornej kritiky. Zatiaľ je to tak, že nech sú alternatívy akokoľvek slávne, kultové a neviem ešte aké, stále zostávajú popoluškami. Je to stále menšinový úkaz, a ja mám pocit, že niektoré moje veci by už mohli vyjsť pred väčší počet divákov. Som dramatický autor, ktorý sa nechce uzatvoriť len pred istým typom publika. Predhodiť sa nemilosrdnej verejnosti, ktorá nepozná moje divokejšie hry v GUnaGU, je veľmi zaujímavá skúsenosť. Mimochodom, Demokrati sú dodnes v repertoári SND a tuším aj vypredaní."

Vaše divadlo hrá už pätnásty rok, čo sa zrejme neobišlo bez istých medzníkov. Ktoré boli tými rozhodujúcimi?

"Zatiaľ boli dva a mám pocit, že teraz lezieme do tretieho. Prvý bol, že sme vôbec založili divadlo, ktoré malo zahrať jednu hru - Vestpoketku - a rozpadnúť sa. Mala však úspech, nám to zachutilo, a tak sme spolu s Ivanom Mizerom urobili ešte tri-štyri hry. Za druhý zlom považujem presun do Klubu Čierny havran v roku 1992. Stred mesta urobil svoje, boli sme viac na očiach, začali sme hrať pravidelne, a dnes hráme tri dni v týždni. Začal som písať hry, začínal som si veriť a na môj úžas som za ne dostal v Prahe párkrát Cenu Alfréda Radoka. A tretí zlom? Svoje posledné hry nazývam artistnými kolážami v duchu magického realizmu, no teraz by som sa chcel pokúsiť o surovší, realistickejší záznam toho, čo cítim - oveľa jednoduchší, neprekomplikovaný. Neviem presne, kedy a čo to bude, ale čosi sa vo mne chystá."

Okrem zbierky hier vám vyšli aj knihy básní a próz. Cítite sa viac dramatikom alebo spisovateľom?

"Píšem vtedy, keď mám divadla plné zuby, pretože premiéra v GUnaGU znamená okrem hromady práce režijnej a hereckej aj veľa iných organizačných povinností z titulu šéfa divadla a jeho manažéra. A pritom sa mi patrí ešte aj triasť sa, aby inscenácia dobre dopadla. Po premiére sa potom snažím utiecť od divadla a píšem prózu. Keďže momentálne sme pred premiérou (celkove dvadsiatou deviatou) hry Génius loci, už pomaly túžim vypadnúť z Bratislavy a písať. No po čase budem zasa znechuteným prozaikom, ktorý sa nevie dočkať vymýšľania na javisku."

O vašej najnovšej knižke Váňa Krutov z vydavateľstva L.C.A. sa vraví, že je ekvivalentom hry Pressburger blut.

"Tento titul sme museli predčasne stiahnuť, lebo jedna herečka išla na materskú a druhá do USA. Bolo mi ľúto témy, a preto som napísal knižku, hoci nakoniec sme hru obnovili. Styčné body medzi inscenáciou a knihou sú však minimálne. Ale atmosféra takej tej melancholickej Bratislavy, kde sa krátka radosť zo slobody môže zlomiť opäť nejakou totalitou, tam je. Stále nemám pocit nezvratného správneho smerovania tejto krajiny."

Predstavenie Jawa nostalgická bolo kolážovým retrom rokov 1969 až 1989. Nemáte pocit, že desať rokov od novembra ‘89 prinieslo tiež dosť impulzov na vznik podobnej hry?

"Treba ešte viac odstupu. Ja som si urobil v Jawe svoju pubertu, svoje spomienky na štyroch tankistov a ich televízneho psa, na našu prvú striptérku či majora Remeka a ďalšie veci zo socializmu, dnes už neškodne smiešne. Nakoniec, takýchto hier o pamäti som napísal viac a stále si myslím, že sú potrebné. Ale ďalšie nech si píšu mladší. Mladí diváci, ktorým to predovšetkým smerujem, sa viac bavia na sekundárnych gagoch. Ale česť premýšľavým."

ALEXANDER BALOGH