a na dvadsať rokov pracovať do Biotiky v Slovenskej Ľupči. Krátko po nežnej revolúcii sa stal námestníkom federálneho ministra vnútra Sachera a neskôr jeho prvým námestníkom. Po tom, ako Ján Demikát zverejnil, že je evidovaným agentom ŠtB, ho z funkcie odvolali. Nikdy však neprestal tvrdiť, že to nie je pravda. Človek, ktorý sa považuje za prvú obeť nežnej revolúcie a osem rokov sa súdi s Vladimírom Mečiarom.
Ako ste vnímali novembrové udalosti?
"Už v roku 1968 som presadzoval pluralitný systém strán. Predniesol som to aj na Vysočanskom zjazde. Už vtedy som bol kritický k režimu. Priznávam, že 17. november ma prekvapil. Dozvedel som sa, čo sa udialo v Prahe a 18. novembra som sa už zúčastnil študentského mítingu. Odvtedy som bol medzi prvými okolo Jána Katreniaka v banskobystrickom koordinačnom centre VPN."
Neskôr ste sa dostali na federálne ministerstvo vnútra.
"Najprv ma navrhli do Federálneho zhromaždenia a SNR za poslanca. Neskôr som dostal ponuku z Úradu vlády od pána Čiča. Mal som sa do dvoch hodín rozhodnúť, či prijmem funkciu na ministerstve. Prijal som to a 18. januára ma menovali do funkcie Sacherovho námestníka. Ciklamíni ako prvý námestník mal v tom čase na starosti rozviedku."
Potom prišla Sachergate a po nej menovanie za prvého námestníka.
"Sacher bol v Londýne a v parlamente prepukla aféra, že nechal lustrovať parlament. Organizoval to Ciklamíni. Zatelefonoval mi prezident Havel a povedal mi, že situácia je vážna, hrozí rozpad parlamentu a vlády a nedá sa vylúčiť, že môže dôjsť k zvratu pomerov. Požiadal ma, aby som urobil opatrenia. Osobne som dal príkaz všetkým krajským náčelníkom, aby po zapečatení strážili archívy ŠtB. Po tomto som sa stal prvým námestníkom ministra vnútra."
Neskôr sa objavili informácie, že ste boli agentom ŠtB a nasledoval váš odchod z ministerstva.
"Začiatkom októbra 1990 Demikát zverejnil, že som evidovaný ako spolupracovník ŠtB pod krycím menom Andrej. Tomu však predchádzal august, keď mi Mečiar na Úrade vlády povedal presne to isté. Nikdy som nespolupracoval. Nikdy ma nik neverboval a nikdy som nič nepodpisoval okrem protokolov o výsluchu. Ponúkol som rezignáciu, ktorú Langoš najprv neprijal. Potom ma predsa len odvolal a odišiel som do dôchodku. Počítam sa za jednu z prvých obetí nežnej revolúcie."
Ako hodnotíte revolúciu po desiatich rokoch?
"Aj napriek problémom je to medzník v našich dejinách, ale aj v ľudských vzťahoch. Vnútorné sily však neboli na revolúciu pripravené, preto dopadla tak, ako dopadla. Bolo veľa naivity, neskúsenosti, dobrej vôle, ale aj neschopnosti. Nemyslel som si však, že dôjde k takej fúzii starej moci s novou. Dnes oslavujú revolúciu aj tí, ktorí boli vtedy vo vysokých pozíciách na opačnej strane. Som z toho zdrvený, sklamaný a nešťastný. Revolúcia nebola dovedená do dôsledkov. V Čechách komunisti cez parlament legálne bojujú o moc. Tvrdím, že u nás komunisti moc nestratili. Všetko majú v rukách, politicky aj ekonomicky."
DANIEL VRAŽDA
CHRONOLÓGIA16. 11. – podvečerné zhromaždenie asi tristo bratislavských študentov. Z Mierového námestia, kde sa vysokoškoláci stretli, sa sprievod pohol smerom k Ministerstvu školstva a telesnej výchovy SR. Diskutovali tam s jeho vtedajšími predstaviteľmi o potrebe demokratizácie školstva
17. 11. – pietny akt pražských študentov vysokých škôl, ktorým si chceli uctiť pamiatku Jana Opletala a krvavo potlačenej demonštrácie proti zatvoreniu vysokých škôl v Čechách v roku 1939. Povolené zhromaždenie prerástlo do demonštrácie, ktorej účastníci žiadali politické reformy. Skončila sa brutálnym zásahom poriadkových síl na Národnej triede a množstvom zranených
18. – 22. 11. – každý večer o šiestej sa v Prahe stretávajú mladí ľudia. Začali sa štrajky študentov, hercov, ku ktorým sa postupne pridávalo obyvateľstvo v celej republike
19. 11. – k udalostiam zo 17. 11. vydali v Prahe vyhlásenia predstavitelia Československej strany socialistickej, redakcie Svobodného slova a Ahoj na sobotu. Zákrok bezpečnostných síl odsúdili a žiadali jeho prešetrenie
– v Prahe založili Občianske fórum (OF)
– pražské divadlá vstúpili do štrajku 20. 11. – v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí sa uskutočnila ďalšia študentská demonštrácia
– v Bratislave založili Verejnosť proti násiliu (VPN)
– politickou situáciou v krajine sa zaoberali federálna a národné vlády. Schválili administratívne opatrenia, ktoré mali obnoviť poriadok. Predsedníctvo ÚV KSČ stanovisko vlád podporilo
21. 11. – Ladislav Adamec, predseda federálnej vlády, sa stretol s predstaviteľmi pražských študentských, umeleckých a občianskych kruhov. Od tohto dňa sa na zhromaždeniach v Prahe k občanom prihovárali predstavitelia všetkých zložiek spoločnosti (V. Havel, A. Dubček, R. Hrušínský a iní)
– v Bratislave bolo na Námestí SNP prvé protestné zhromaždenie občanov. V tomto období už štrajkovali všetky vysoké školy na území Československa
23. 11. – na Námestí SNP sa k približne 50 000 demonštrantom po prvý raz po dvadsiatich rokoch prihovoril Alexander Dubček
– trestný senát vyniesol oslobodzujúci rozsudok nad Jánom Čarnogurským a ostatnými stíhanými disidentmi, obžalovanými z podvracania republiky
24. 11. – mimoriadne zasadanie Ústredného výboru Československej strany socialistickej žiadalo zvolať zhromaždenie predstaviteľov všetkých politických strán
24. – 30. 11. – neustále manifestácie. Po Prahe a Bratislave sa začali demonštrácie aj v ostatných mestách
24. – 25. 11. – mimoriadne zasadanie ÚV KSČ konštatovalo, že spoločnosť sa ocitla v kríze, vedenie strany a štátu nezvládlo túto situáciu. Ústredný výbor KSČ prijal rezignáciu všetkých členov a kandidátov predsedníctva i sekretariátu a zvolil nové vedenie strany. Za nového generálneho tajomníka bol zvolený Karel Urbánek
25. 11. – mimoriadna schôdza federálnej vlády zaujala stanovisko k politickej situácii. Rozhodla okrem iného doplniť vládu o predstaviteľov iných politických strán a nestraníkov, urýchliť dopracovanie návrhov novej ústavy
– bolo zverejnené Programové vyhlásenie VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov:
1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSČ zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práv a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
25. – 26. 11. – na manifestáciách na Letenskej pláni takmer 700 000 Pražanov podporilo požiadavky študentov a Občianskeho fóra
26. 11. – stretnutie delegácie ÚV Národného frontu a federálnej vlády so zástupcami Občianskeho fóra, ktorých viedol Václav Havel
26. – 27. 11. – mimoriadne zasadanie Ústredného výboru KSČ odvolalo z funkcií Miroslava Štěpána, Miloslava Zavadila a Jozefa Lenárta. Navrhlo zvolať mimoriadny zjazd KSČ. Karel Urbánek navrhol vytvoriť na báze Národného frontu širokú koalíciu politických strán, rozhodujúcich spoločenských organizácií a ďalších občianskych združení, ktorým išlo o socializmus
27. 11. – dvojhodinový generálny štrajk v celom Československu na podporu požiadaviek študentov, ku ktorým sa postupne pripojilo OF, VPN a ostatní obyvatelia, od 12.00 do 14.00. Na manifestácii v Prahe na Václavskom námestí vyhlásili stanovisko Občianskeho fóra, v ktorom sa okrem iného navrhlo ukončiť celoštátne štrajkové hnutie. Štrajk divadiel trval do 10. decembra a štrajk študentov sa skončil
28. 11. -29.11. – na rokovaní delegácie ÚV NF a federálnej vlády so zástupcami Občianskeho fóra sa dohodli o vytvorení koaličnej vlády a zmene troch článkov ústavy. Občianske fórum predložilo ďalšie požiadavky
29. 11. – 16. mimoriadna schôdza snemovní FZ schválila zmeny v ústave – zrušila čl. 4, 6 a 16 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a v Národnom fronte a výchove v duchu marxizmu-leninizmu. Zriadila komisiu pre dohľad nad vyšetrovaním udalostí 17. novembra 1989
30. 11. – predstavitelia slovenskej vlády rokovali so zástupcami VPN
3. 12. – vymenovali rekonštruovanú federálnu vládu, na čele ktorej stál Ladislav Adamec. Z 21 členov bolo 16 príslušníkov KSČ, po jednom z Československej strany socialistickej a Československej strany lidovej a traja nestraníci. Proti zloženiu tejto vlády protestovali rôzne strany a organizácie
4. 12. – manifestácia na Václavskom námestí v Prahe a v iných mestách proti zloženiu rekonštruovanej federálnej vlády. Občania na nej podporili žiadosť OF a VPN usporiadať slobodné voľby najneskôr do júla 1990
5. 12. – vymenovali novú vládu ČSSR, v ktorej bolo 5 nestraníkov, 8 predstaviteľov KSČ a 4 príslušníci ČSS a ČSL
– federálne ministerstvo vnútra vydalo rozkaz na likvidáciu drôtených zátarasov na štátnych hraniciach s Rakúskom
6. 12. – odstúpil Ústredný výbor KSS
– stretnutie nových predstaviteľov KSČ so zástupcami Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu o realizácii rokovaní za okrúhlym stolom
– odzbrojili Ľudové milície
7. 12. – predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec podal demisiu
– za hrubé politické chyby boli z radov KSČ vylúčení M. Jakeš a M. Štěpán
– na celoštátnej porade predsedov závodných, podnikových a celopodnikových výborov ROH bola vyslovená nedôvera Ústrednej rade odborov a všetkým vtedajším odborovým štruktúram
8. 12. – odvolali slovenskú vládu Pavla Hrivnáka
8. – 9. 12. – predstavitelia rozhodujúcich politických síl rokovali v Prahe za okrúhlym stolom a riešili politickú krízu v štáte, hovorili aj o ďalšej rekonštrukcii federálnej vlády
– prezident republiky Gustáv Husák vyhlásil amnestiu v súvislosti so znížením spoločenskej nebezpečnosti mnohých trestných činov a prečinov
10. 12. – prezident Gustáv Husák vymenoval novú federálnu vládu národného porozumenia. Na jej čele stál Marián Čalfa. Po prvý raz od roku 1948 v nej mala KSČ menšinové zastúpenie
– prezident ČSSR Gustáv Husák podal demisiu
– v Prahe na Václavskom námestí bola manifestácia ku Dňu ľudských práv. Predstavitelia Občianskeho fóra na nej prečítali stanovisko, ktorým sa odvolal generálny štrajk plánovaný na 11. decembra 1989. Občianske fórum odporúčalo zvýšenú štrajkovú pohotovosť, kým sa nesplnia všetky požiadavky študentov
– začala sa prvá etapa prác na odstraňovaní zátarasov na niektorých vybraných úsekoch na hranici ČSSR s Rakúskom
12. 12. – vymenovali nových členov slovenskej vlády, jej predsedom sa stal Milan Čič
– Federálne zhromaždenie zvolilo na zasadaní nového predsedu Stanislava Kukrála (nestraníka). Schválilo správu o činnosti spoločnej komisie snemovní FZ a ČNR pre dohľad na vyšetrovanie udalostí zo 17. novembra 1989 v Prahe, schválilo stanovisko odsudzujúce vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy na územie ČSSR v auguste 1968 a označilo ho ako porušenie platných noriem medzinárodného práva
20. – 21. 12. – v Prahe sa uskutočnil mimoriadny zjazd KSČ. Predsedom strany sa stal Ladislav Adamec a prvým tajomníkom ÚV Václav Mohorita. Zjazd zrušil dokument Poučenie z krízového vývoja
28. 12. – Federálne zhromaždenie schválilo zmeny zákona o voľbe nových poslancov zákonodarných zborov a rokovacom poriadku FZ ČSSR. Upravilo znenie ústavného sľubu prezidenta
28. 12. – Federálne zhromaždenie ČSSR zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka
29. 12. – Federálne zhromaždenie zvolilo za nového prezidenta ČSSR Václava Havla. (TASR)
OSOBY NOVEMBRA 1989November vyniesol do povedomia ľudí a najvyšších politických funkcií nových ľudí, medzi ktorými dominovali osobnosti z disentu, študenti a umelci. Aký bol ich život dovtedy a čo robia dnes? Tu je krátka rekapitulácia osudov niektorých z nich v abecednom poradí.
JÁN BUDAJ: Spolu s M. Kňažkom je známy ako moderátor mítingov nežnej revolúcie. V čase totality bol organizátorom nezávislej kultúry, vydavateľom samizdatov a ochranárskych časopisov. V rokoch 1975-1989 pracoval ako kurič. Vo voľbách v roku 1990 odstúpil z kandidátky VPN. V tom čase sa objavili správy, že bol pozitívne lustrovaný. Evidovanie v archívoch ŠtB však Budaj označil za neoprávnené. Po rozdelení VPN nevstúpil do žiadnej z nástupníckych strán. Od marca 1993 do marca 1997 pôsobil ako nezávislý publicista. V roku 1993 založil liberálne orientovanú stranu Aliancia demokratov, ktorá sa transformovala na Demokratickú úniu. V súčasnosti je poslancom parlamentu za SDK-DU.
MARTIN BÚTORA: Spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (VPN). V čase novembrových udalostí bol v slobodnom povolaní. Vyštudoval filozofiu a sociológiu. V rokoch 1971-1977 pracoval ako dokumentarista v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí. V rokoch 1977-1988 pracoval ako sociológ a terapeut v bratislavskej protialkoholickej poradni. Dva roky pracoval ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla. Od roku 1997 bol na čele Inštitútu pre verejné otázky, v súčasnosti je veľvyslancom Slovenska v USA.
JÁN ČARNOGURSKÝ: V novembri 1989 bol vo väzbe, odsúdený za rozvracanie republiky. V osemdesiatych rokoch sa živil ako šofér a podnikový právnik. V roku 1981 ho vylúčili z advokácie za obhajobu v politickom procese. Zúčastňoval sa na organizovaní nezávislých katolíckych aktivít a vydával samizdatový časopis Bratislavské listy. Úzko spolupracoval s F. Mikloškom. Po novembri 1989 sa podieľal na založení KDH a stal sa jeho doteraz jediným predsedom. V decembri toho istého roka bol menovaný do funkcie prvého podpredsedu federálnej vlády. Vo funkcii bol do volieb v júni 1990. Potom bol menovaný za prvého podpredsedu slovenskej vlády Mečiara, ktorého v apríli 1991 až júni 1992 na čele vlády vystriedal. Po rozpade federácie bol jedným z najvýraznejších predstaviteľov opozície voči Mečiarovej vláde. Od októbra 1998 je slovenským ministrom spravodlivosti.
JIŘÍ DIENSTBIER: Po roku 1968 bol prepustený zo zamestnania v Československom rozhlase a vylúčený z KSČ. Až do roku 1989, s výnimkou rokov 1979-82, keď bol ako člen Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných väznený, pracoval ako nočný strážnik a kurič. Je jedným z prvých signatárov Charty 77. V novembri 1989 sa zapojil do práce v Občianskom fóre (OF), neskôr sa stal ministrom zahraničia tzv. vlády národného porozumenia. Po rozpade OF v roku 1991 sa márne pokúšal doviesť novovzniknuté Občianske hnutie, vzápätí stranu Slobodní demokrati do parlamentu. Je zvláštnym spravodajcom OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii a členom komisie OSN pre riešenie globálnych problémov.
ALEXANDER DUBČEK: Po novembri 1989 sa ako hlavný symbol Pražskej jari 1968 vrátil do verejného politického života. Už 28. decembra 1989 bol zvolený za predsedu československého Federálneho zhromaždenia (FZ). Túto funkciu zastával až do volieb v júni 1992. Potom sa zapojil do práce nového FZ ako poslanec Snemovne národov a člen Predsedníctva FZ. Od marca 1992 bol členom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Dubček patril k zástancom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zomrel na následky automobilovej nehody v novembri 1992.
ĽUBOMÍR FELDEK: V rokoch 1957 až 1958 pracoval ako redaktor v Mladých letách. Spolu s inými básnikmi založil Trnavskú skupinu. Pre ich príspevky v roku 1958 aprílové číslo Mladej tvorby zastavila cenzúra. Stratil miesto redaktora a musel prejsť do výroby. Pracoval ako pomocný robotník v tlačiarni a jeho debut Hra pre tvoje modré oči zošrotovali. V rokoch 1960 až 1961 pôsobil ako redaktor podnikového časopisu Tesly Orava. V období 1961 až 1973 žil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Roky 1973 až 1986 strávil ako vedúci redaktor v Slovenskom spisovateli. V roku 1979 získal titul Zaslúžilý umelec a stal sa členom KSČ. Po previerkach ÚV KSS v redakcii poézie odišiel z vydavateľstva. V rokoch 1986 až 1989 bol umelcom v slobodnom povolaní. V novembri 1989 spoluzakladá VPN a až do volieb 1990 pôsobil ako člen koordinačného centra. V roku 1990 viedol kultúrnu prílohu denníka Verejnosť - týždenník Ahoj, Európa. V 1991 spoluzakladá divadlo Aréna a stáva sa jeho dramaturgom. Súčasne pôsobí ako člen Slovenskej rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. V roku 1995 sa presťahoval do Prahy, kde prekladá a tvorí.
FEDOR GÁL: Narodil sa v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Jeho otec pôsobil v protifašistickom odboji. Na konci vojny ho zajali a zastrelili. F. Gál do roku 1972 pracoval v rôznych chemických fabrikách ako robotník, dispečer, racionalizátor výroby a popri zamestnaní vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú. Od roku 1972 začal pracovať vo výskume, absolvoval vedeckú prípravu zo sociológie a až do roku 1989 sa venoval prognostike. V rokoch 1987 až 1989 vykonával profesiu v slobodnom povolaní. V tom čase sa zapojil aj do slovenského ochranárskeho hnutia a stal sa spolutvorcom štúdie Bratislava/nahlas, ktorá vzbudila intenzívnu pozornosť ŠtB. V novembri 1989 sa stal jedným zo zakladateľov hnutia VPN a členom Koordinačného výboru a neskôr Koordinačného centra. Počas jeho predsedníctva v KC VPN hnutie vyhralo voľby. V marci 1991 inicioval prvé odvolanie Vladimíra Mečiara z postu premiéra vlády SR a po rozpútaní kampane s antisemitským podtónom sa odsťahoval zo Slovenska do Prahy. V roku 1992 získal doktorát vied z ekonómie, v Prahe prednášal politológiu na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity, kde získal hodnosť docenta. Bol jedným zo zakladateľov spoločnosti CET 21, ktorá získala licenciu na vysielanie úspešnej TV NOVA. So synom vlastní vydavateľstvo G plus G, je spoluzakladateľom Nadácie Milana Šimečku, Hnutia občianskej solidarity a tolerancie, Fondu Jozefa a Petry Vavrouškových. V Prahe vlastní aj obľúbenú literárnu kaviareň G plus G.
VÁCLAV HAVEL: Hlavný hrdina novembrových dní, jeho život a kariéra sú typickou absurdnou drámou stredoeurópskeho priestoru. Z večera do rána sa stal z chartistu - škodcu republiky symbolom zamatovej revolúcie. Syn bohatého filmového producenta, dramatik, disident, robotník, politický väzeň a napokon prezident. Z politiky už neodišiel ani na minútu. Už desať rokov je pri všetkých významných udalostiach Československa, od roku 1993 už len Českej republiky. Komunistickí poslanci ho zvolili v decembri 1989 za prezidenta a hlavou štátu bol po znovuzvolení v deväťdesiatom až do júla 1992. Na funkciu v rozpadajúcom sa štáte rezignoval. Potom sa stal prezidentom Českej republiky. Dlho bol jedinou osobnosťou českej politiky, ktorá akoby ležala mimo "špinavej politiky", stal sa svedomím národa, rešpektovaným rozhodcom všetkých sporov, nástupcom T. G. Masaryka. Jedna dekáda však stačila na to, aby sa z Havla stal aj v očiach českej verejnosti politik z mäsa a kostí. V posledných rokoch ho médiá kritizujú už bez prezidentských privilégií. Niekoľkokrát bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru. V roku 1996 zomrela jeho manželka Olga, medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Ani nie o rok si vzal Havel za manželku herečku Dagmar Veškrnovú. V posledných rokoch Havla trápia zdravotné problémy.
VÁCLAV KLAUS: Už počas novembrových dní zaujal svojou schopnosťou jednoducho sformulovať základné body, potrebné pri reforme komunistickej ekonomiky. Po revolúcii sa stal synonymom ekonomickej reformy, hovorilo sa aj o Klausovej ceste, ktorú väčšina vtedajších slovenských ekonómov (NEZES) odmietala. Pred revolúciou sedel v prognostickom ústave a cestou na basketbalové zápasy si zvykol v aute čítať odbornú literatúru. Na november bol pripravený a aj preto sa stal spolu s Havlom najvýraznejšou ponovembrovou osobnosťou politického života. Pragmaticky rozpustil v roku 1991 nefunkčné OF a založil konzervatívnu Občianskodemokratickú stranu. Tá až do roku 1997, keď sa rozštiepila, suverénne v Čechách kraľovala a Klaus bol predsedom vlády. Spočiatku úspešné ekonomické reformy sa však nepodarilo dotiahnuť do konca a Klausa v roku 1998 vystriedal na premiérskej stoličke Miloš Zeman. Klaus je však stále v hre, tentoraz ako šéf parlamentu a zmluvno-opozičný partner sociálnych demokratov.
MILAN KŇAŽKO: Spoluzakladateľ VPN a moderátor novembrových mítingov. Po ukončení štúdia na Strednej škole stavebnej v roku 1963 sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kam ho však neprijali, a preto sa zamestnal ako kulisár a neskôr ako baník. O rok začal študovať na Hereckej fakulte VŠMU, ktorú absolvoval v roku 1968. V štúdiu pokračoval dva roky postgraduálne na univerzite v Nancy vo Francúzsku. V roku 1990 bol istý čas poradcom prezidenta Havla. Bol spoluzakladateľom HZDS, vystúpil z neho v marci 1993 . V roku 1994 sa stal členom DU, v súčasnosti je ministrom kultúry.
MICHAEL KOCÁB: Rocker, úspešný podnikateľ, ale predovšetkým muž, ktorý povedal poslednému ruskému vojakovi na území vtedajšieho Česko-Slovenka na veľkolepom koncerte definitívne adieu. Spoločne s novinárom Michalom Horáčkom založil v novembri 1989 iniciatívu Mosty, ktorá sprostredkovala dialóg medzi OF a komunistickou vládou. Pred novembrom mal so skupinou Pražský výběr neustále problémy s oficiálnym režimom, ktorý skupine striedavo povoľoval a zakazoval činnosť. Po novembri sa stal poslancom a predsedom parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom sovietskych vojsk. Keď sa Kocábovi podarilo Rusov dostať z Česko-Slovenska, odišiel z aktívnej politiky a venoval sa podnikateľskej činnosti a nahral s Pražským výběrom ďalšie CD. Jediným neúspechom externého poradcu prezidenta Havla je krach privatizačného fondu Trend, ktorý predal.
VALTR KOMÁREK: Od roku 1946 až do januára 1990 síce člen komunistickej strany, ale v novembri 1989 nemilosrdný kritik režimu. V novembri 1989 sa stal jednou z najpopulárnejších osobností. "Za Valtra Komárka bude kačka jak marka," písali si ľudia na plagáty. Komárek sa však v politike stratil a koruna sa musela naučiť plávať v rybníku voľnej zameniteľnosti. Od roku 1986 až do roku 1992 bol riaditeľom Prognostického ústavu ČSAV. Práve z tejto pôdy vzišla nová generácia politikov (Klaus, Ježek, Zeman), ktorá tohto reformného komunistu vymanévrovala z pozície podpredsedu vlády (december 1989 - jún 1990). Dnes je Komárek na dôchodku, píše spoločenský román a špekuluje sa o tom, že by v roku 2000 mohol za ČSSD kandidovať do Senátu.
VLADIMÍR KOMPÁNEK: Akademický sochár narodený 1927. V roku 1967 sa stal nositeľom Herderovej ceny za prínos k rozvoju európskeho umenia. V časoch totality bol známy svojimi kritickými postojmi voči režimu. V novembri sa stal členom prvého koordinačného centra VPN, po prvých voľbách sa v politike významnejšie neangažoval a venoval sa tvorbe.
JIŘÍ KRIŽAN: Úspešný filmový scenárista (Stíny horkého léta, Signum laudis, Tichá bolesť) sa v lete 1989 podieľal na petičnej akcii Niekoľko viet a v novembri 1989 po boku Václava Havla zakladal Občianske fórum. Hneď po Havlovej inaugurácii sa stal jeho poradcom pre vnútropolitické záležitosti, neskôr prešiel viacerými funkciami v prezidentskej kancelárii. Od augusta 1992 až do decembra 1994 zastával post námestníka ministra vnútra ČR. Unavený politikou sa napokon tak ako mnoho iných novembrových revolucionárov rozhodol vrátiť k svojej pôvodnej profesii. Za divácky úspešný film Je třeba zabít Sekala získal v roku 1998 cenu Český lev za najlepší scenár.
MILOŠ LAUKO: Bol jedným zo študentských lídrov novembra. Zakrátko však študentské hnutie opustil. Ako uviedol v januári tohto roku, nepáčilo sa mu, aby bol medzi študenským hnutím a VPN vzťah ako medzi KSČ a SZM. Do povedomia verejnosti opäť vstúpil v čase bývalej Mečiarovej vlády, keď sa objavil na televíznej obrazovke VTV so zaštvorčekovanou tvárou ako utajený svedok v kauze únos exprezidentovho syna.
VÁCLAV MALÝ: Moderoval novembrové demonštrácie na Václavskom námestí. Po podpise Charty 77 stratil štátny súhlas na výkon kňazského povolania, ale v duchovnej činnosti aj napriek tomu pokračoval ilegálne. Pracoval ako kurič a pracovník Metrostavu. Šesť rokov bol hovorcom Charty, čo bol jeden z najrizikovejších postov, zaručujúci neustále policajné perzekúcie. Strávil niekoľko mesiacov vo väzení. V novembri 1989 sa stal hovorcom Občianskeho fóra. Dnes je katolíckym duchovným, ktorého prioritou je cirkevná a charitatívna činnosť, politické dianie sa ocitlo na vedľajšej koľaji.
MARTIN MEJSTŘÍK: Významný predstaviteľ koordinačného štrajkového výboru študentov. Po roku 1989 písal pre Český denník a časopis Lettre Internationale. V rokoch 1990-91 pôsobil v expertnej komisii na zoštátnenie majetku SZM. V roku 1991 absolvoval odbor bábkoherectvo na divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. V roku 1994 inicioval vznik Dokumentačného centra 17. novembra 1989 zhromažďujúceho dokumenty o štrajku vysokoškolákov. V roku 1996 bol jedným zo signatárov vyhlásenia Cesta ku zmiereniu medzi Čechmi a Nemcami. V tom istom roku začal redigovať novú podobu časopisu Kavárna A.F.F.A. V roku 1997 napísal knihu o "prevrate-karnevale". Na jeseň 1998 bol zvolený za člena zastupiteľstva Prahy 1 za Iniciatívu pražských občanov.
ZUZANA MISTRÍKOVÁ: November 1989 ju zachytil na VŠMU. Ako líderka študenstkého hnutia sa prejavila už 19. novembra na zhromaždení asi 500 ľudí v Umeleckej besede v Bratislave, kde odzneli len dva zásadnejšie prejavy - Kňažkov a jej. Po absolvovaní školy sa stala sekretárom Asociácie nezávislých rozhlasových staníc, prezidentkou Rady pre reklamu, členkou komisie kinematografie a videa fondu Pro Slovakia. Aj keď sa divadlu už niekoľko rokov intenzívne nevenuje, vývoj divadiel po novembri 1989 hodnotí: "Mám pocit, že je tu vákuum. Trochu sa prerušili kontinuity režisérske a dramatické. Najmä scény mimo Bratislavy sa pohybujú na hranici ekonomických problémov. Je to strašne kacírske, ale musím povedať, že takémuto druhu tvorby predrevolučná doba žičila viac." Napriek tomu sa s ostatnými účastníkmi novembrových udalostí zhodla na tom, že na Slovensku sa transformácia ešte neskončila a jednotlivci ju ešte stále môžu ovplyvňovať.
RADIM PALOUŠ: Z politických dôvodov bol prvýkrát prenasledovaný v 50. rokoch, druhýkrát po príchode ruských tankov v roku 1968. V roku 1977 podpísal Chartu a ako kurič a neskôr invalidný dôchodca prednášal filozofiu na disidentských bytových seminároch. Vyše roka bol aj hovorcom Charty a viackrát sa ocitol v cele predbežného zadržania. Spoluzakladal OF, od roku 1990 do roku 1994 bol rektorom Univerzity Karlovej v Prahe. Angažoval sa v hnutiach na ochranu ľudských práv, ešte počas totality spoluzakladal nezávislý Československý helsinský výbor a Hnutie za občiansku slobodu.
ŠIMON PÁNEK: Zrejme najznámejší študent, ktorý sa v novembrových dňoch objavil na tribúnach námestí a spolu s novou vlnou politikov aj v zákulisí. Predseda centrálneho koordinačného výboru študentov ale postavenie lídra zamatovej revolúcie rýchlo hodil za hlavu (na poslanecký post v parlamente rezignoval už v júni 1990) a stal sa odborníkom na humanitárnu pomoc. V roku 1992 založil agentúru Epicentrum zameranú na krízové oblasti sveta, v roku 1994 bol pri vzniku humanitárnej nadácie Človek v ohrození a pri prírodných katastrofách.
PETR PITHART: Jeden z prvých signatárov Charty 77 bol aj pri zakladaní Občianskeho fóra. Od roku 1990 ako predseda českej vlády absolvoval celé martýrium delenia štátu, keď sa zúčastňoval na rokovaniach na českých a slovenských zámkoch. Tu sa márne hľadali ideálne spôsoby spolužitia Čechov a Slovákov v jednom štáte. Pithartovo Občianske hnutie prepadlo vo voľbách v roku 1992, do vysokej politiky sa vrátil až v roku 1996 vo funkcii predsedu vtedy novovytvoreného Senátu ČR.
ANTON POPOVIČ: V rokoch 1987 až 1994 študoval na hudobnej fakulte VŠMU. V roku 1989 patril k lídrom študentského hnutia na Slovensku. Angažoval sa, aby VŠMU prvá vyhlásila okupačný štrajk, a bol v delegácii študentov, ktorí prišli na vládu avizovať prvý míting na Námestí SNP. V roku 1990 bol poslancom SNR. V rokoch 1992 až 1994 študoval na Kráľovskej akadémii v Haagu dirigovanie a skladbu. V roku 1996 pracoval ako kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre a stal sa spolumajiteľom spoločnosti Protos Productions. "Termín ukradnutá revolúcia vymysleli predovšetkým tí, ktorí sa jej nezúčastnili, a o tejto téme už netreba zbytočne veľa hovoriť," vyjadril sa na spoločnom stretnutí s ostatnými predstaviteľmi novembrového študentského hnutia.
LADISLAV SNOPKO: Za bývalého režimu sa aktívne podieľal na samizdatovej produkcii, vďaka čomu mu mocenský aparát vytváral prekážky vo výkone normálneho povolania. V novembri 1989 sa stal zakladajúcim členom VPN. Až po transformáciu VPN na ODÚ bol členom koordiačného centra VPN. V rokoch 1990 až 1992 bol ministrom kultúry SR a poslancom SNR. Pripravil a realizoval novú koncepciu verejnej správy kultúry. Založil aj fond Pro Slovakia a časopis Profil súčasného výtvarného umenia. Od roku 1991 sa autorsky podieľa na projekte Mosty - Gesharim. V súčasnosti je riaditeľom Kultúrnych zariadení v Petržalke, predsedom Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku a členom Grémia tretieho sektora.
PETR UHL: Najprv konštruktér a neskôr učiteľ, ktorý bol za svoj odpor proti normalizácii niekoľkokrát väznený. Spoluzakladateľ Charty 77. V novembri 1989 sa po prepustení z väzby, kde bol za rozšírenie informácie o smrti študenta pri zásahu na Národnej triede, zapojil do práce v OF. Za OF bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom Snemovne národov FZ ČSFR. V roku 1990 sa Uhl stal ústredným riaditeľom Československej tlačovej kancelárie, o rok neskôr jej generálnym raditeľom. Po svojom odvolaní v septembri 1992 pôsobil v ČTK do októbra 1994 ako redaktor. Potom bol šéfredaktorom časopisu Listy a od roku 1996 komentátorom Práva. V septembri 1998 bol menovaný za vládneho splnomocnenca pre ľudské práva a dostal sa aj do čela vládneho Výboru pre národnosti a vládnej medzirezortnej komisie pre záležitosti rómskej komunity.
JAN URBAN: Absolvent histórie a filozofie pražskej Univerzity Karlovej sa od roku 1977, keď podpísal Chartu 77, stal ošetrovateľom koní, viazačom, šoférom motorových vozíkov a murárom. Popritom stihol prispievať do samizdatových Lidových novín a spolupracovať so Slobodnou Európou. V roku 1989 sa stal hlavným hovorcom Občianskeho fóra, neskôr bol aj členom koordinačného centra OF. Po dvojročnom štúdiu v Spojených štátoch sa stal publicistom na voľnej nohe. Kniha Všem sráčům navzdory je Urbanovým nemilosrdným pohľadom na všetky zúčastnené strany vojnového konfliktu v Bosne. Spolupracoval s nadáciou Človek v ohrození a v rokoch 1994-1995 bol zástupcom šéfredaktora spravodajstva ČT.
ALEXANDR VONDRA: Po podpísaní Charty 77 geograf Vondra putoval z múzea do kotolne, neskôr pracoval ako programátor. Spoluredigoval samizdatové vydania Revolver revue a robil hovorcu Charty. Súd ho odsúdil na dva mesiace nepodmienečne potom, ako spoluzorganizoval v januári 1989 spomienku na Jana Palacha a v lete petíciu Niekoľko viet. V novembri a decembri 1989 bol v tíme vyjednávačov OF s predstaviteľmi KSČ a vlády. Pri Havlovi stál od začiatku jeho prezidentskej kariéry ako poradca pre zahraničnú politiku a bol považovaný za jedného z najvplyvnejších mužov v prezidentovom okolí. Od roku 1992 pracoval na ministerstve zahraničných vecí, v 1997 nastúpil do USA ako veľvyslanec.
ALFRÉD ZIMMERMANN: Spoluzakladal VPN, no zakrátko z neho odišiel. "Keď sa tam zmenila atmosféra a niektorí začali bojovať o posty, zotrvávať tam naďalej sa mi zdalo hlúpe," povedal. Po novembri nakrátko odchádza do USA a od roku 1990 vedie úspešnú firmu Axon a neskôr firmu Axon Pro, ktorá sa venuje informačným technológiám. Napriek tomu, že na Slovensku firma patrí medzi tie úspešnejšie, Zimmermann svoje novembrové očakávania označuje ako nenaplnené a spomína na ne s rozpakmi: "Hovorilo sa o tom, že prvé výrazné zmeny sa prejavia už o dva-tri roky. Vtedy sme nemali k dispozícii prieskumy a to, že v dnešných dňoch ešte tretina ľudí na Slovensku bude ochotná podporovať politikov s totalitnými spôsobmi vládnutia som skutočne nepredpokladal."
MILOŠ ŽIAK: V roku 1988 pripravil pre samizdatovú knižnú edíciu Fragment K rukopis Bojím sa mať strach. V lete 1989 sa pri zakladaní P.E.N. klubu verejne zastal J. Čarnogurského a vyslovil požiadavku, aby ho prepustili z väzenia. V novembri 1989 patril k zakladateľom hnutia VPN. V roku 1991 pracoval v kancelárii prezidenta Václava Havla a snažil sa vytvoriť pracovisko prezidenta v Bratislave. Po jej vytvorení sa stal zástupcom a neskôr vedúcim kancelárie prezidenta ČSFR so sídlom v Bratislave. V roku 1993 sa podieľal na zlúčení malých a rozdrobených strán, ktoré napokon začali pôsobiť pod spoločnou značkou DS. Od marca 1994 zastával funkciu poradcu predsedu vlády Jozefa Moravčíka. Po návrate Mečiara do vlády v roku 1995 odišiel z aktívnej politiky.
(r, sp, kr, mch, ČTK)
