Bola to revolúcia bez ideí, niektorí dokonca tvrdia, že to nijaká revolúcia nebola. Ak majú na mysli to, že účelom revolúcie je presadiť niečo revolučne nové, tak potom majú pravdu. Idea slobody a demokracie je predsa len dosť stará a časy, keď sa stala revolučnou novinkou, sú dávno preč. Dokonca ani pred desiatimi rokmi nebolo treba vyvinúť veľké intelektuálne úsilie, aby človek dospel k názoru, že pluralita politických strán, sloboda voľby a prejavu je dobrá vec. Revolučný teda nebol samotný tento názor. Revolučné bolo presvedčenie o jeho dôležitosti. A tých, ktorí sa s týmto presvedčením stotožnili natoľko, že preň boli ochotní riskovať aj vlastnú slobodu, bolo veľmi, veľmi málo.
Bola to revolúcia bez politickej prípravy. Kritici tvrdia, že práve to bola jej najväčšia chyba. Hlupáci naopak hovoria o komplote disidentov, ktorí sa za chrbtom národa pripravovali na prevzatie moci už celé desaťročie. Ďalší zasa po desiatich rokoch vizionársky hľadia do minulosti a hovoria, že režim by padol tak či tak a chcú tým povedať, že revolúcia bola vlastne zbytočná. Alebo drsnejšie: že hŕstka intelektuálov len parazitovala na rozhodnutí druhého sledu komunistickej elity, ktorá už s Gorbačovom odhodlane pripravovala pád režimu.
Interpretácie novembrových udalostí a ich aktérov sú buď pokusmi o podcenenie ich kladného významu, aby sa tak súčasne zmenšil aj záporný význam ich vtedajších protivníkov, alebo sú naopak pokusmi o precenenie 17. novembra ako celonárodného povstania proti zlu. V takom prípade sa to deje zasa preto, aby sa mohlo povedať, že "boli sme tam všetci".
Význam novembrových udalostí nepochybne presahuje ľudí, ktorí vtedy stáli na tribúnach. Oni sami napokon priznávajú absolútnu improvizáciu a to, že ich samotných zaskočil vývoj. Má to svoju hlbokú logiku. Títo ľudia sa celé roky pred novembrom sústreďovali na to, aby obhájili svoje vlastné slobodné bytie, nie na to, aby prevzali moc a zodpovednosť za možnosť slobodného bytia pre iných. Bolo ich veľmi málo. Študenti, ktorí vyhlásili štrajk. A potom asi stopäťdesiat ľudí, ktorých presvedčenie o nevyhnutnosti slobody pre dôstojný život bolo také silné, že prišli do Umeleckej besedy v nedeľu 19. novembra. Ostatní toto presvedčenie natoľko nezdieľali, a preto zostali v tento deň doma. To nie je výčitka národu ani dôvod na zúfalstvo. Znamená to len toľko, že novembrové udalosti na Slovensku sa podľa štatistík a historických zvyklostí nemali buď vôbec stať, alebo mali prebehnúť za iných, oveľa trápnejších okolností. To, že na Slovensku sa protikomunistická revolúcia hodná tohto pojmu vôbec uskutočnila a že sa ňou Slovensko zaradilo do civilizovanej Európy, je dielom ľudí, ktorých počet je veľmi, veľmi malý. Ich mená sa len z menšej časti kryjú s tými, ktorí dnes oficiálne oslavujú desiate výročie novembra ako historickú udalosť. Aj pre budúcnosť je však dobré vedieť, že títo ľudia sa na Slovensku našli v tej pravej chvíli.
MARTIN M. ŠIMEČKA
