V rámci podujatí organizovaných k 10. výročiu udalostí 17. novembra 1989 sa na diskusii v Zichyho paláci, organizovanej Nadáciou Milana Šimečku, stretli dvaja z popredných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu - Ján Budaj a Fedor Gál. V roku 1990 sa obaja názorovo rozišli. Diskusia ukázala, že ich spomienky na november a udalosti okolo VPN, hoci obaja "boli pri tom" v rovnakom čase, sú v mnohom odlišné.
LEGITIMITA BYŤ V REVOLÚCII
JÁN BUDAJ: Ja som prišiel do revolúcie niekde spred tankov roku ‘68, keď som mal šestnásť rokov a celá moja generácia dostala obrovský šok a plnú dávku sklamania. Pri zrode demokracie k žiadnej demokratickej voľbe nemôže dochádzať. Svojím spôsobom som mal akúsi legitimitu, lebo som bol zvolený do revolúcie po prvých dňoch ochranárskou organizáciou. Pred novembrom existovali takzvané "ostrovy pozitívnej deviácie". Keďže však tie ostrovy pozitívnej deviácie prepájali jeden, dvaja, traja ľudia, dochádzalo k tomu, že potom vo VPN sa tí ľudia videli prvýkrát a mnohí nemali medzi sebou dostatočnú súhru, a to poznačilo faktickú prácu.
FEDOR GÁL: Mňa na rozdiel od Jana nikto nezvolil do revolúcie, nikto ma nedelegoval, ja som tam prišiel sám. Ale keď som tam prišiel, tak z tých desiatich ľudí v rohu Umeleckej besedy som deväť poznal. Tá nominácia - dnes to možno vyzerá komicky, ale keď Peter Sýkora v Umeleckej besede zareval, kto chce pracovať, nech ide do rohu, tak sme šli do rohu, to nebola žiadna demokratická voľba. Ďalšie nominácie prebiehali na základe dôvery a znalosti ľudí, ktorých sme poznali. Deľba úloh bola veľmi spontánna, svojím spôsobom náhodná, musím povedať, že to bol Laco Snopko, ktorý rozhodoval o tom, ktorí ľudia sa na tribúne ocitnú. Ja dodnes neviem, prečo mi Peter Zajac a Martin Bútora vo foyer Novej scény povedali v prvý deň, keď sme začali vlastne pracovať, bež k študentom a povedz im niečo. Išiel som a povedal som niečo, ale o nejakých demokratických voľbách ľudí do konkrétnych pozícií sa nedá hovoriť. Ale potom sa ukazovalo, že každý mal istú predispozíciu na prácu, ktorá mu spadla na ramená a nikto mu nebránil, aby sa do tej roly proste "namontoval". Na Jiráskovej sa kondenzovala atmosféra tej chvíle, ten dom generoval istý typ softvéru pre Slovensko. Dodnes tvrdím, že prvé týždne to malo neorganizanovú podobu. Toto obdobie sa skončilo začiatkom roku ‘90 a podľa môjho názoru sa skončilo jedným principiálnym rozhodnutím - VPN pôjde do volieb. To bol kľúčový okamih, od ktorého začali byť roly delegované.
VPN A OF
FEDOR GÁL: Jeden z principiálnych rozdielov medzi formovaním Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu bol ten, že OF od prvej chvíle malo zámer dialógu s komunistami. V Bratislave, vo VPN mal tento proces trochu iný charakter. Na rozdiel od OF VPN pristupovala k moci neuveriteľne ostýchavo. Zatiaľ čo ľudia z OF masívne nastúpili do formujúcich sa štruktúr moci, VPN vyslala jediného Vlada Ondruša ako pozorovateľa do vlády. Trpeli sme predstavou, že to, čo nám poskytne legitimitu na masívny vstup do mocenských štruktúr, musia byť slobodné voľby. VPN vznikla ako občianske združenie. Rozhodnutím o kandidovaní v prvých slobodných voľbách sa stala politickým hnutím. Cieľom tohto hnutia bolo zrušenie vedúcej úlohy KSČ a slobodné voľby. Naplnením týchto dvoch cieľov sa misia VPN skončila. Ja som sociológ a vedel som, že niet v histórii jedného hnutia takéhoto typu, ktoré, zrodené problémom, v okamihu, keď problém zmizne, sa nezačne rozpadať. Otázka znela, akým spôsobom k transformácii došlo. Zánik OF vyvolal Václav Klaus, ale vyvolal ho v záujme vzniku jednej štandardnej politickej strany. Zatiaľ čo rozpad VPN - to bola "grázlovina".
JÁN BUDAJ: VPN vôbec nemala ostýchavý vzťah k moci. Opak je pravda. Praha, preplnená záujmovými skupinami, mala veľké problémy definovať spoločný postup. VPN už v novembri definovala dvanásťbodový program, ktorý bol zárodkom politického programu. OF až o niekoľko dní prišlo s programom Kto sme a čo chceme. Už okolo 6. decembra VPN vyslovila myšlienku, že je inštitútom, ktorý si uvedomuje svoju zodpovednosť na Slovensku a je rozhodnutý v tejto podobe pokračovať v politike. Fedor mal iný názor.
VPN – ZÁNIK
JÁN BUDAJ: Ja som mal víziu, že vzniká politická sila, ktorá dostojí svojim sľubom a v decembri 1989 som mal podporu všetkých kolegov, ale po januári sa pre niektorých ľudí vynorili nové ponuky. Jedna z veľkých tragédií VPN je, že ľudia, ktorí do nej vkročili, vkročili do čelných pozícií v politike, odmietli niesť neskôr plnú politickú zodpovednosť. Ukázalo sa to už v kandidátke prvých slobodných volieb. Politický príbeh VPN mohol byť iný. Nie v každej postkomunistickej krajine strana alebo hnutie, alebo skupina, ktorá urobila spoločenskú zmenu, sa v takom krátkom čase rozpadla. Nastali zmeny, tie strany sa transformovali, ale zmeny boli organické. Rozpad VPN bol podľa môjho názoru zlyhaním politickej elity, ktorá bola vo VPN.
FEDOR GÁL: Ja nie som politik. Ak to niekto chce vysvetliť ako moje zlyhanie, tak je blbec. Ja som pyšný na to, že som v Čechách pár mesiacov po tom, ako som tam prišiel, zakladal Hnutie za občiansku solidaritu a porozumenie, ktoré ako jediné priamo konfrontuje napríklad českých skínov. Mňa to baví viac ako robiť profesionálneho politika. To je nezodpovednosť, to je zlyhanie? Možných bolo množstvo vývojov, stalo sa toto. Ale je neuveriteľná náhoda, že na takom malom priestore sa vyskytli také charizmatické osobnosti, ako Vladimír Mečiar a Václav Havel. A je zasa neuveriteľná historická náhoda, že práve na Slovensko padol ten Mečiar. "Vďaka" Mečiarovi má Slovensko omnoho horší imidž, než je skutočný stav krajiny. Rovnako ako vďaka Havlovi má Česká republika omnoho lepší imidž, než je skutočný stav krajiny.
LUSTRÁCIE
FEDOR GÁL: Pre mňa Jano Budaj nikdy nebol osobný problém. Pre mňa to bol problém princípu - ľudia, ktorí neprešli lustráciami, nemôžu kandidovať v prvých slobodných voľbách.
JÁN BUDAJ: Pokiaľ ide o lustrácie, ja si svoju politickú zodpovednosť priznávam a vyvodil som dôsledky. Odstúpil som z kandidátky a po niekoľkých mesiacoch aj z čelných funkcií vo VPN.
