Pred druhým rozhodujúcim kolom volieb prezidenta Ukrajiny stoja občania tejto krajiny pred voľbou, ktorú poznajú mnohé postkomunistické krajiny. Na jednej strane súčasný prezident Leonid Kučma (v prvom kole 36, 5 percenta), ktorý síce často hovorí o reforme a smerovaní Ukrajiny do európskych štruktúr, v skutočnosti však riadi loď takým spôsobom, že jej 50-miliónová posádka má svojho kapitána dosť a chce jednoducho niekoho iného. Vládna moc dovolí bohatnúť istým finančným skupinám, ktoré ju na odplatu podporia pri dosiahnutí jej politických cieľov. Všadeprítomná korupcia je len sprievodným znakom "one man show", ktorú hrá hlava takejto krajiny rozhodnutá zostať za každých okolností pri moci. Keďže opozícia sa v prvom kole nedohodla na spoločnom umiernenom kandidátovi, alternatívou Kučmu je dnes nefalšovaný predseda komunistickej strany Petro Symonenko (v prvom kole 22,2 percenta), ktorý môže v danej situácii uspieť paradoxne aj napriek tomu, že ľuďom sľubuje čosi ako nový sovietsky raj na zemi. Symonenka totiž nebude voliť len stabilný ľavicový elektorát. Budú ho voliť i tí, ktorí zmenu nevidia ani v Kučmovi, ani v Symonenkovi a v nedeľu hlasovať nepôjdu - podľa niektorých analytikov volebná účasť menšia než 55 percent môže prvenstvo Kučmu dokonca vážne ohroziť.
Kučmova kampaň pred druhým kolom stojí na antikomunistickej rétorike a snaží sa osloviť mladých ľudí. Prokučmovská televízia varuje občanov pred uprednostnením komunistickej ideológie, ktorej slúži Symonenko, pred skutočnou osobnosťou. Kučmovým heslom je - voľte osobnosť, nie ideológiu. Na "červenom pozadí" svojho súpera, ktorý sa pohráva s nostalgiou časti voličov za Sovietským zväzom, dnes Kučma vystupuje ako jediný garant ukrajinskej nezávislosti, muž, za ktorého vlády získala Ukrajina demokratické zákony a nastúpila cestu vpred. Tento garant demokracie však nič neponechal náhode - v stredu vymenoval svojho jediného významného neľavicového protikandidáta z prvého kola, Jevhena Marčuka, za šéfa Národnej bezpečnostnej rady. V podobnej situácii bol Boris Jeľcin, keď v lete 1996 vymenoval na podobný post generála Lebeďa, aby tak získal v druhom kole jeho podporu v rozhodujúcom stretnutí s komunistom Gennadijom Ziuganovom. Pre poriadok dodajme, že Jeľcin vyhral a Lebeď bol po pár mesiacoch ako nepotrebný prepustený.
Prezident Ukrajiny síce oficiálne nemá také spektakulárne kompetencie ako jeho ruský náprotivok. Môže však vymenovávať i odvolávať na mnohé vysoké posty bez ohľadu na opozičný, komunistický parlament. Kučma ukázal, kto je pánom, keď deň po Marčukovom vyzdvihnutí naopak odvolal troch najvyšších predstaviteľov oblastí, v ktorých prehral. V demokratickej Ukrajine totiž, na rozdiel od jeľcinovského Ruska, šéfov regiónov nevolia, ale určujú prezidentským dekrétom. Gubernátori teda dostali jasný signál, čo sa s nimi stane, keď voľby v ich oblastiach neskončia tak, ako si želá prezident.
Nech však nezávislí pozorovatelia akokoľvek upozorňujú na nečistú kampaň, porážka Kučmu je za daných pomerov ťažko predstaviteľná. I keď reforma v Ukrajine nepokročila napokon ani tak ďaleko, ako v Rusku, návrat komunizmu s antizápadnou rétorikou alebo bieloruská cesta obnovenia zväzu s Moskvou vyvolávajú bezprostredné obavy Západu. Momentálne ich môže zahnať len Kučmovo ďalšie zotrvanie v najvyššej funkcii. BAŠA JAVŮRKOVÁ, Kyjev
