"Keď napcháte do jedného vreca mačku a psa, a vyjdú odtiaľ ako najlepší priatelia - to milujem," povedal v Los Angeles Francis Veber, režisér Večere idiotov (Le diner des cons), ktorá mala pod titulom Jeden blbec na večeru včera svoju slovenskú premiéru. Veberova pôvodne divadelná komédia bola vo Francúzsku po Titanicu najúspešnejším filmom minulého roka. Režisér za ňu dostal zvláštne ocenenie na minuloročnom festivale v Cannes, poctu, ktorá je v tomto žánri takmer neslýchaná. Jeden blbec na večeru stojí na prvkoch klasickej frašky, ktoré Francúzi odjakživa obľubujú a ktoré v čoraz monotónnejšej podobe hysterického žandára bývali kedysi aj u nás obľúbenými cukríkmi socialistických pracujúcich. "S Veberom sa vracia do komédie verbálna virtuozita," povedal francúzsky kultúrny činiteľ, čo má na starosti šírenie francúzskej kinematografie v cudzine. Francúzska filmová komédia buduje na klasickej línii komédie omylov, ktorá bola zrejme na vrchole ešte za čias Pierra Moliera. Veber má energicky vygradované situácie a celé gejzíry komediálnych dialógov.

O čo v tomto príbehu ide, stojí napísané na každom plagáte: parížska smotánka sa hrá tým, že súťaží, kto privedie na večeru väčšieho kreténa. Bohatý vydavateľ, muž úspešný po každej stránke, si vyhliadne svojho kandidáta na najväčšieho truľa - účtovníka, ktorého vášňou je stavať architektonické skvosty zo zápaliek - a teší sa, ako pretromfne svojich rovnako cynických kamarátov. Režisér čerpal zo života: v parížskom klube Castel sa schádza skupinka ľudí zo šoubiznisu, pozýva si nič netušiacich anonymov a potom sa na nich baví. Veberovi sa zdalo zaujímavé potrestať naduté celebrity. Mimochodom, v Spojených štátoch narazil na takmer identický klub zábavy, ktorý sa volá psie zápasy - mužské bratstvá si pozývajú na večeru najškaredšie dievčatá z okolia. Zloba nudiacich sa má teda univerzálnu podobu. Atraktívnemu vydavateľovi Brochantovi vo Veberovom filme sa kanadský žart ťažko vypomstí. Večera s blbcom Francoisom Pignonom sa nekonala, pretože Brochanta rozbolel chrbát. Tým by sa zábava skončila, keby príčinlivý Pignon nebol odhodlaný svojmu budúcemu priateľovi za každú cenu pomáhať, nepoplietol si milenku s manželkou, a nekazil všetko, čo sa len dalo, tak vytrvalo, kým Brochantovi nezruinoval celý jeho superúspešný život.

Ako hovorí Francis Veber, na amerických komédiách je najamerickejšie, že najväčší chudák vždy nakoniec zvíťazí. Idea Jedného blbca na večeru je veľmi podobná - napokon, jej režisér dnes neskrýva, že mieri so svojím blbcom do Hollywoodu, kde má veľké šance na remake s Robinom Williamsom. Rozdiel je len v tom, že vo francúzskom príbehu Ďuro Truľo zostane až do konca filmu rovnako slabomyseľný ako bol na začiatku. Vyhrá, ale zostane hlúpy - to je zasa francúzske. Je však jasné, čo Veber hovorí: v živote sú aj horšie veci, ako byť hlúpy, napríklad byť krutý. Jeden blbec na večeru neprekračuje hranice ľahkého žánru. Ale niet sa na čo sťažovať - jedno dobré ľahké predjedlo je niekedy viac ako nepodarená hostina, aj keď má desať chodov. ANDREA PUKOVÁ