"Parlamentné politické strany nedokážu fungovať z legálne dostupných zdrojov, a tak sú postavené pred dilemu. Buď postupne odídu z politickej scény, alebo chtiac-nechtiac siahnu aj po nie celkom legálnych zdrojoch. Kontrola financovania politických strán je v skutočnosti iba vyvolávaním zdania kontroly. Pohľad do zahraničia upozorňuje na možné riešenia. Situácia nie je zvládnuteľná iba, ba ani nie hlavne, zákonným obmedzovaním výdajov politických strán, hoci i toto opatrenie má nezanedbateľný význam. Rovnako ani samotná efektívna kontrola hospodárenia politických strán nepomôže, kým strany nebudú môcť získať určité minimum prostriedkov z legálnych prameňov. Výška tohto minima je približne vypočítateľná z cien služieb a tovarov, ktoré politická strana typicky používa. Strana potrebuje na svoje pôsobenie relatívne malý, ale celoplošne po celej krajine pôsobiaci profesionálny aparát s kvalitnými spojovacími prostriedkami. Podľa skromnejších odborných odhadov potrebuje parlamentná strana v roku, keď sa nekonajú voľby, asi 42 miliónov Sk… Utvoriť možnosti na získanie približne 42 mil. Sk ročne pre strany je úlohou práva. Je to úloha nepopulárna, až politicky samovražedná. V dobe, keď nie je dostatok financií na detské domovy, školstvo, vedecký výskum a zdravotníctvo, sú úvahy o potrebe rastu príjmov politických strán nepopulárne a žiadna strana ich nemôže predostrieť verejnosti, lebo by tým spáchala politickú samovraždu. A predsa sú nevyhnutné, lebo bez riešenia tohto problému sa podstatne znižujú šance na potláčanie korupcie i organizovaného zločinu…
Prvou, najľahšou a najnepopulárnejšou časťou získania prostriedkov by bolo zvýšenie príspevku politickým stranám a politickým hnutiam zo štátneho rozpočtu SR o približne 80 percent. Predmetom skúmania by malo byť rozšírenie možností podnikania politických strán. Rovnako by bolo vhodné zvýšiť aspoň na dvojnásobok limit anonymných darov. V rámci nepriameho financovania politických strán stojí za úvahu zvýhodnenie opozičných strán o 10-30 percent, lebo tie sa na rozdiel od vládnych strán nemôžu oprieť o aparát štátu.
Všetky prostriedky poskytované politickým stranám v rámci priameho financovania zo štátneho rozpočtu by mali podliehať každoročnej automatickej valorizácii, aby sa zachovala ich reálna hodnota a aby ich nebolo potrebné v niekoľkoročných intervaloch "zvyšovať" v miere, ktorá i tak spravidla zaostáva za infláciou. Ak by politické strany mali možnosť získať potrebné minimum prostriedkov legálnou cestou, otvorila by sa cesta k efektívnejšej kontrole ich hospodárenia. Až realistické financovanie politických strán by umožnilo reálnu a nie iba fiktívnu kontrolu ich hospodárenia, ktorá by sa mala opierať o tri zásady - o podrobne určený obsah výročných finančných správ, o audit a o verejnosť. Z nich súčasná právna úprava obsahuje iba prvú. Doterajšia právna úprava a jej vyhovujúca prax nakladania s výročnými finančnými správami strán a hnutí, keď v lepšom prípade bola s ich obsahom oboznámená NR SR a v horšom skončili v archíve NR SR, predstavuje živnú pôdu na nedôveru v poctivosť hospodárenia strán a hnutí. Aj v budúcnosti sa treba vyhnúť kontrole hospodárenia politických subjektov štátnymi orgánmi vrátane Najvyššieho kontrolného úradu SR a schvaľovaniu výročných finančných správ politických strán a hnutí štátnymi orgánmi, lebo tieto postupy by príliš zvádzali na šikanovanie a škandalizovanie. Výročné finančné správy politických strán a hnutí by mal povinne preveriť audítor, ktorého by si však nevybrala strana, ale bol by určený lósom. Tieto správy by mali byť spolu so stanoviskami audítorov povinne zverejnené. Spojenie auditu vykonaného náhodne vybraným audítorom a zverejnenia správy i auditu by podstatne prispelo k transparentnosti financovania politických strán, zvýšilo by ich dôveryhodnosť a výrazne by obmedzilo zákulisné politické vplyvy a klientelizmus. Bolo by vhodné, aby o prípadnom pozastavení vyplácania prostriedkov zo štátneho rozpočtu v prípade, ak audítor zistí nezrovnalosti v hospodárení strany, rozhodoval súd na návrh inej politickej strany."
