ra financií Roberta Rubina. Najvážnejším európskym kandidátom je Nemec Caius Koch-Weser, ktorý sa počas dvadsaťročnej kariéry v službách Svetovej banky stačil dobre zapísať aj vo Washingtone. Len prednedávnom sa vrátil domov a v súčasnosti zastáva jeden z postov námestníka ministra financií. Francúzom, ktorých hegemónia na čele MMF trvala takmer dve desaťročia - pred Camdessusom bol riaditeľom fondu Jacques de Larosiére - sa nedávajú veľké šance na úspech. O to viac si trúfajú muži z medzinárodných fiančných kruhov: prezident Európskej centrálnej banky Wim Duisenberg a Horst Koehler, nemecký prezident Európskej banky pre obnovu a rozvoj.

Železo sa však pokúšajú kuť ešte za horúca aj v Londýne a v Ríme. Papierovo najsilnejším britským kandidátom je pravdepodobne minister financií Gordon Brown, ale aj viceguvernér národnej banky Mervin King. K najsilnejším talianskym kandidátom patrí Renato Ruggiero, ešte donedávna šéf Svetovej obchodnej organizácie. Čiernym talianskym koňom je Mario Draghi, ktorý nie je vo Washingtone žiadnym nováčikom, keďže pôsobil ako výkonný riaditeľ Svetovej banky. Omnoho známejším a najmä prestížnejším kandidátom je však súčasný šéf talianskej diplomacie Lamberto Dini. Dini sa navyše už počas nedávneho tamperského summitu EÚ vyjadril, že budúcim šéfom MMF by mala byť "známa osobnosť - ale žiadny funkcionár - ktorá má podľa možnosti za sebou aj vládnu kariéru". Akoby hovoril sám o sebe. Vtedy však ešte nemohol tušiť, že kreslo šéfa MMF sa uvoľní tak skoro. Lamberto Dini je však známy tým, že bol večnou dvojkou talianskej národnej banky. Vymenovanie za jej šéfa mu ušlo dvakrát doslova spred nosa. Uvoľnené kreslo šéfa MMF je preňho šancou na elegantný reparát. (jk)