Nemalo to poriadne kúrenie a chladič, ale ani veľa súčiastok zvyčajných pre normálne osobné autá. Východonemeckému Trabantu chýbalo skutočne všeličo, ale štýl nie. Komické zábery na plastové vozidlá, ktoré sa posúvajú cez Brandenburskú bránu, keď pred desiatimi rokmi padol berlínsky múr, zanechali nezmazateľné dojmy. Dvojtaktné vozidlo so zvukom, ktorý sa podobal čomusi medzi fénom na vlasy a nákladiakom, sa preháňalo deväťdesiatkou a výfuk chrlil vražedné plyny. Štyri milióny áut vyrobených z tzv. duroplastu sa v nemeckej histórii vydali na cesty. Desať rokov po dramatických zmenách sa "trabi" stále ešte drží. Počet dosiaľ existujúcich vozidiel, ktorých výroba sa skončila v roku 1991, sa odhaduje ešte na 1,5 milióna. Udalosti za posledných desať rokov mnohých východných Nemcov nenadchli. Trabant a jeho blízky príbuzný Wartburg sú preto spomienkou na staré dobré časy, keď bola istota práce a štát na každého dohliadal. "Trabíky" nikdy nespĺňali moderné aerodynamické štandardy a nezbierali ocenenia za pekný vzhľad. Počas štyroch desaťročí však boli spolu s "warťasmi" vo východnom komunistickom Nemecku jedinými vozidlami, ktoré sa dali zohnať. Pre západné Nemecko, odkiaľ pochádzajú prvotriedne autá Mercedes, Volkswagen alebo Porsche, boli vždy symbolom NDR. Svoj život však tieto autá začali ešte pred druhou svetovou vojnou pod značkou DKW. Továreň Sachsenring, kde Trabant vyrábali, dnes produkuje komponenty pre veľké nemecké automobilky a s jej akciami sa obchoduje na frankfurtskej burze. Vtipy o trabantoch sa už stali legendami, mnohí Nemci však auto obhajujú. "Mám trabíka rád, pretože je malý, a keď na ňom jazdím, mám pocit, že skutočne riadim auto," hovorí hrdo Heinz-Günter Augst. Eberhard Dersch vedie automobilové múzeum v západonemeckom meste Marbug. Hlavnou atrakciou je paradoxne Trabant upravený na policajné auto. (ČTK, REUTERS)