Spoločné súrodenecké jubileum 105 rokov bolo tento rok pre vyštudovaného leteckého inžiniera, speváka, gitaristu, skladateľa a textára Petra Ulrycha (55), ktorý pred dnešným bratislavským koncertom skupiny Javory odpovedal na naše otázky, a jeho o päť rokov mladšiu sestru, speváčku Hanu Ulrychovú, aj príležitosťou na oslavy 35 rokov spoločného muzicírovania. Formou spevníka, fotografických dokumentov a biografických čŕt ho zhrnula kniha Písně 1964 - 1999. Bilančné ohliadnutie však netrvalo dlho a na svete je nový album, ktorým prekročili ďalší míľnik svojej púte. Malé zrnko písku pohládza židovskou i balkánskou melodikou, s výrazným prvkom tradičného bigbítu a hravej javorovskej poetiky.

Prečo ste sa rozhodli pre pohľad na východnú hudbu?

"Robiť nové pesničky je naším údelom a tento album má svoju tradíciu. Už pred desiatimi rokmi mi začal prekážať inšpiračný zdroj väčšiny piesňovej tvorby v Čechách a na Morave - buď country, alebo západná rocková hudba. Nemohol som nezaznamenať, že moravský folklór má korene neodškriepiteľne v hudbe východnej. To nás priviedlo k tomu, že novým albumom sme vykročili na neprebádanú cestu smerom k východnej melodike. Hoci na druhej strane aj stará židovská hudba sa už stáva módou. Melodické zdroje ku koncu storočia však treba prevetrať, už to bolo príliš stereotypné."

V čom bol váš tvorivý prístup nezvyčajný a nový?

"Nebolo to nič nezvyčajné, predovšetkým v tom bola väčšia miera muzicírovania. K Javorom sme prizvali hudobníkov z nám spriaznenej skupiny Teagrass, ktorá je moravsko-slovenským združením a hrajú v nej aj dvaja muzikanti zo Slovenska. Práve huslista Stanislav Palúch bol jedným z hostí, na klarinety klezmerovského typu hral Michal Zpěvák."

Ako piesne vznikali? Boli ste ovplyvnení konkrétnymi nahrávkami?

"Robíme pesničky ovplyvnené nie počúvaním, ale našou vnútornou potrebou a zásobou melódie vychádzajúcej sčasti z moravského folklóru ako aj z hudobného zázemia, ktoré nám poskytol náš otec. Bol operným spevákom a ako dieťa som denne chtiac-nechtiac počúval árie od Janáčka, Pucciniho, Smetanu, Dvořáka alebo Suchoňa a ďalších. Snažíme sa navyše vyrovnať s melodikou českého jazyka a moravských nárečí. Preto sme nakoniec opustili vyložene bigbítový alebo rockový základ a dostali sme sa k moravskému folklóru. Ani tam sme však nezostali a ideme ďalej smerom k hlbším a menej použitým zdrojom, ktoré sa podľa nás rozkladajú na Balkáne. Vyplývajú zo židovského spracovania etnickej hudby a z celého balkánskeho oblúka etnickej hudby, ktorá je nesmierne inšpiratívna."

Zaznamenávate reakcie ľudí považujúcich takúto prácu za vytváranie štýlu, ktorý nie je čistý?

"Samozrejme, sú to puristi napríklad z oblasti folklóru, ktorí nám vyčítali, že sme sa vôbec dotkli takej posvätnej veci, akou je moravský folklór. Čo sa týka súčasného prieniku do východnej hudby, tam to už nezaznamenávame, pretože ľudí, ktorí sa tejto hudbe venujú a ktorí sa v nej ešte dnes orientujú, je u nás veľmi málo."

Ako by ste sami charakterizovali styčné body napríklad moravského folklóru a bigbítu? Vďaka čomu sa dajú skĺbiť zdanlivo protichodné žánre?

"Musíme ísť ešte ďalej - k džezu. Je to hudba, ktorá má obrovský priestor na improvizáciu. Je rytmická, nesená pulzom častokrát veľmi dravým, svojím spôsobom tanečná a vedená odlišným sprievodom sláčikov a bicích nástrojov. Kým pri bicích je rytmika vymedzená krátkym alebo doznievajúcim úderom, pulz sláčikov po strunách je spojitý a nezastupiteľný. Sú to dva rytmické základy muziky. Najprv sa mlátilo do kameňov, bubnov či koží. Keď vynašli luk, tak zistili, že ak po ňom niečím prejdú, vytvára zvuk. Bol to predobraz huslí, ktoré sú pre nás po ľudskom hlase stále najdokonalejším hudobným nástrojom."

Hravosť v hudbe je pre vás príznačná. Musím však otvorene priznať, že na novom albume sa mi žiadalo možno viac hĺbavejšej a vážnejšej polohy, keď sa hravosť vo vašom ponímaní vytráca a nahrádza niečím ťažším, ako napríklad v skladbe Kniha.

"Album ste počúvali veľmi pozorne. Tá hravosť bola zámerná, no nie je to túžba urobiť hit, ale skutočná nutnosť vyplývajúca z pocitu potreby publika, ktoré chodí na naše koncerty. Dnešná doba je taká ťažká, že ten pocit hravosti, ktorý ponúkame spolu s nádejou, je potrebný. Niečo iné je trebárs pocit z koncertu Bulata Okudžavu, keď má človek naraz nádherný smútok na duši a to ho vnútorne obohatí. Myslím si však, že v našom prípade to nie je starecká, ale muzikantská hravosť, smerujúca k odľahčeniu všetkých tém, ktoré sú niekedy veľmi ťaživé a vyznievajú biblicky ako v pesničke Kniha."

Potrebujete vo vašej pozícii robiť kompromisy voči publiku?

"Musím vám odpovedať, že my to nevnímame ako kompromis, hoci z určitého pohľadu sa to tak javí. Chceme byť sami sebou, ale byť sám sebou neznamená ísť hlavou proti publiku. Publikum vás takisto tvaruje, tiež vás k niečomu vyzýva a medzitým musí byť vždy rovnováha. My ju v tejto chvíli cítime týmto spôsobom. Nevylučujem, že v budúcnosti pritlačíme, ale toto je momentálny obraz našej duše a našej hudobnej hravosti."

A aký je podľa vás momentálny obraz vášho publika?

"Mám pocit, že na nás hlavne nechodí snobské publikum, čo vnímam ako pozitívum, ktoré sme si vydobyli. Takisto nie tí, ktorí obdivujú iba country alebo vyhranené módne smery. Chodí na nás skôr divadelné publikum. Nie je obrovské, priemerná návštevnosť na našich koncertoch sa pohybuje medzi 300 až 400 poslucháčmi, ale zistenie je to príjemné a sme radi, že to tak je." DALIBOR HLADÍK