Tento rok festivalu Mesiac fotografie chýba jedna z jeho najmasovejších atrakcií. Nepodarilo sa k nám dostať svetovú výstavu novinárskych fotografií World Press Photo. Ale popri vynikajúcej historicko-dokumentárnej výstave Slovensko od 17. novembra 1989 do 30. júna 1990 je na tohtoročnom Mesiaci fotografie ešte jedna výstava o Slovensku: Bánovo Iné Slovensko 1989-1999. Andrej Bán je jediným fotografom, ktorý dôsledne portrétuje dnešné Slovensko - jeho pohľad je natoľko zaujatý, sústredený a natoľko nový, odlišný od tradičných, že dokumentárna správa o Slovensku deväťdesiatych rokov potichu vyvažuje absenciu kaleidoskopu udalostí roka, ktorým je výstava World Press Photo. Vernisáž výstavy a krst knihy Iné Slovensko bude v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka zajtra o 16.00 h.

Výtvarný teoretik a riaditeľ festivalu Mesiac fotografie Václav Macek hovorí o vašom Slovensku, že ste ho mohli fotografovať rovnako v šesťdesiatych ako deväťdesiatych rokoch. Znamená to, že vás zaujíma svet, ktorý sa nemení alebo mení len veľmi pomaly?

"Knihu, ktorá vychádza k tejto výstave, som nazval Iné Slovensko 1989-1999. Nielen názov, ale aj môj obraz krajiny akoby vystrihnutej z Timraviných poviedok skutočne vyjadruje okrem nevôle voči doterajším prívlastkom - pekné, škaredé, pozitívne, negatívne a neviem aké Slovensko - aj akúsi vnútornú uzavretosť nášho spoločenstva. Nebudem zapierať. Cítim to tak a vidím to tak. Na mojich fotografiách by ste ťažko hľadali to, čo zvykneme pateticky nazývať prelomové udalosti dejín. Neuvidíte na nich mítingy, voľby, politikov, stredné vrstvy, topmanažérov a topmafiánov, nefotografoval som dokonca ani spievajúcu fontánu v Košiciach či pekné nové bratislavské kaviarne. Mňa zaujímajú odľahlé miesta, kam nechodia spravodajské štáby. A tie sa ani za tých tridsať rokov príliš nezmenili."

Jedným z vašich najznámejších súborov sú Pútnici. Čím vás fascinujú?

"Silou svojej viery, ktorá vo svojich extrémnych podobách nemá asi ďaleko od fanatizmu. Najpôsobivejšie výjavy som videl v Litmanovej, kde sa dvom dievčatám údajne zjavovala každú prvú nedeľu v mesiaci Panna Mária. V tridsaťstupňových mrazoch a v snehových závejoch stáli pútnici v tichej modlitbe, niektorí si dokonca aj kľakli na kolená. Ľudia musia veriť v niečo, čo ich presahuje."

Súhlasíte s tým, že váš pohľad na vieru je skeptický?

"Tak by som to nepovedal. Viera v Boha je príliš vážna vec, príliš intímna a osobná na to, aby bola predmetom akýchkoľvek paušalizujúcich pochybností. A okrem toho, necítim sa ani prorokom či kazateľom, ktorý by nastavoval skazenému ľudstvu zrkadlo čiernobielych fotografií. Ale na druhej strane, akási zdravá miera skepsy je nevyhnutná. Bez nej by som asi stratil nadhľad a slobodu. Asi by sa potom zo mňa stal ideológ, jeden z mnohých."

Nazvali by ste skeptickým aj svoj vzťah k Slovensku?

"Tak to určite nie! Či sa to niekomu páči, alebo nie, údelom tejto krajiny, ak sa raz úplne prebudí, je európsky štandard. Veď veľké mestá, Bratislava, Košice či Banská Bystrica, tie sa už dnes príliš nelíšia od takej Viedne či Budapešti. Presnejšie povedané, centrá týchto miest sú kozmopolitné. A tie zapadnuté doliny s chalúpkami? Alebo zúfalé rómske osady? Neviem. Ale v tomto prípade som skutočne skeptický."

Ste fotoreportér, musíte byť rýchly a denne produkovať obrázky. Ako sa to znáša s vašimi fotografiami spomaleného Slovenska?

"Trikrát sa zhlboka nadýchnem, vydýchnem, prípadne napočítam do desať a až potom fotografujem. Ale vážne. Nemám v sebe dva počítačové programy, jeden na rýchlu a jeden na akúsi pomalú prácu. Ono to asi funguje ináč. Väčšina obrázkov, ktoré sú na tejto výstave, vznikla ako súčasť mojej voľnej tvorby. Nerobil som ich na zákazku nijakej redakcie. To znamená, že z mnohých potuliek som nepriniesol ani jednu dobrú fotografiu a vôbec to neprekážalo, pretože nikto okrem mňa na ňu nečakal v redakcii s tým, že zajtra to musí ísť do tlačiarne."

Ako na vás reagujú ľudia, ktorých fotografujete?

"Fotografovanie je vecou intuície a mimoverbálnej komunikácie. Existuje neviditeľná hranica medzi tým, keď sú ľudia autentickí a keď im váš fotoaparát zjavne prekáža a zaznamenávate teda vyvolané, neprirodzené reakcie. A myslím, že doteraz sa mi väčšinou darilo túto hranicu neprekračovať."

Súvisí vaše fotografovanie s prácou, ktorú robíte pre nadáciu Človek v ohrození?

"Iba vzdialene. Občianske združenie Človek v ohrození sme ako novinári založili pred polrokom preto, lebo sme videli, že slovenská humanitárna pomoc pre Balkán nebola účinná a adresná. Stará, tisíckrát overená múdrosť zakladateľov agentúry Magnum hovorí, že fotografie, a to ani tie reportážne, nemôžu meniť svet. Ale mali by ukázať, prečo treba tento svet meniť."

ANDREA PUKOVÁ