. Dnes je to však iný človek. Celé leto o ňom nebolo počuť. Keď sa potom zjavil, začal ľudí presviedčať o nevyhnutnosti šetrenia v dôchodkovej oblasti. A nielen to. Kým ostatní ministri sa predbiehali a doteraz predbiehajú vo vyplakávaní, ako im chýbajú peniaze, Magvaši ako jediný nepýtal z rozpočtu na rok 2000 ani korunu navyše. Dôvod tejto zmeny je známy. Kým ostatní členovia vlády sa buď borili s rôznymi kauzami, alebo stonali pred televíznymi kamerami, ako ich rezorty kolabujú, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny urobilo koncepciu najväčšej reformy od nástupu Dzurindovho kabinetu – reformy sociálneho poistenia. Koncepcia je na svete, ale diskusia o konkrétnej podobe, v akej sa bude uplatňovať, bude pravdepodobne ešte ťažká. Týka sa totiž osudov drvivej väčšiny obyvateľstva. To, aký je sociálny systém na Slovensku drahý, neefektívny a nespravodlivý, sme počuli už tisíckrát. Ale ako to zmeniť, sme sa dozvedeli až nedávno. A meniť sa má všetko. Typy odvodov, ich výška, príjemcovia, typy sociálnych dávok, spôsob výpočtu a uplatniteľnosť nároku na ne.
NEMOCENSKÉ POISTENIE
Nemocenské poistenie je systém, ktorý má pracujúcim zabezpečiť, že keď ochorejú, dostanú peniaze. Má. Momentálne je to trochu inak. V slovenskom systéme totiž výška odvodov nemocenského poistenia a výška vyplácaných dávok sú dve navzájom nie príliš súvisiace veci. V praxi to znamená, že dobre zarábajúcemu človeku sa v prípade ochorenia neoplatí nahlasovať si nemocenské – zarobil by oveľa menej, a tak si radšej zoberie dovolenku. Pre ľudí s nízkymi príjmami je však výška nemocenských dávok dostatočne vysoká na to, aby sa v prípade potreby "nechali vypísať". Vyskytli sa dokonca prípady, keď sa podnikatelia, ktorí nemali prácu pre svojich zamestnancov a nechceli ich prepúšťať, dohodli s lekármi, aby zopár ľudí hodili na maródku. Lekári dostali provízie, podnikateľ nemusel prepúšťať a platiť odstupné a zamestnanci nemuseli nič robiť a peniaze dostávali. Stali sa však aj iné prípady. Niekoľko zahraničných firiem, ktoré prišli na Slovensko, sa totiž veľmi čudovalo, akú chorobnosť dosahujú niektorí ich zamestnanci. Poslali im kontroly a všetko bolo jasné – práce v záhradke boli viacerým prednejšie ako ich zamestnanie. Tak oň prišli.
Nový systém bude úplne iný. Práve na základe týchto skúseností vznikla myšlienka dať čo najviac kompetencií pri nemocenskom poistení zamestnávateľom. Podľa nového systému nebude prvý týždeň alebo dva platiť nemocenské poistenie Sociálna poisťovňa, ale priamo zamestnávateľ. Samozrejme, že si potom pomerne k vyplateným peniazom bude môcť znížiť odvod nemocenského poistenia. Výsledok je ten, že si zamestnávateľ dá pozor, či zamestná často chorého, alebo zdravého človeka rovnako, ako sa bude snažiť vytvoriť také pracovné podmienky, aby mu ľudia nechoreli. A už vôbec ich nebude sám posielať k doktorovi – musel by to totiž platiť sám.
Ak však choroba bude trvať dlhšie ako spomínaný týždeň alebo dva, nemocenské dávky platí poisťovňa. Tu sa však tiež zmazáva doterajší princíp, podľa ktorého dostávali všetci zhruba rovnaké nemocenské dávky – kto koľko platil, toľko dostane. A ak by sa aj to niekomu zdalo málo, môže si zabezpečiť špeciálne nemocenské pripoistenie. Samozrejmosťou už je, že si občan bude môcť rozhodnúť, či chce toto pripoistenie od štátnej, alebo od súkromnej poisťovne. A vďaka dobrovoľnosti tohto pripoistenia aj to, aké vysoké nemocenské dávky chce platiť.
TRI PILIERE PRE DÔCHODKY
Možnosť dobrovoľne sa rozhodnúť, koľko bude kto platiť a tým si aj určiť, koľko potom dostane, je hlavným motívom aj pri reforme dôchodkového poistenia. Ale po poriadku. Súčasný systém pozná len jeden pilier – priebežný. Tento pilier znamená, že pracujúci potomkovia – deti respektíve vnúčatá – platia dôchodky svojim rodičom a starým rodičom. Je tu však viacero problémov. Prvým je fakt, že aj tu je výška dôchodku len dosť málo ovplyvnená výškou platieb do systému. Ďalší problém je ten, že systém nie je odolný voči krátkodobým ekonomickým výkyvom. To sa na Slovensku ukazuje práve teraz, keď sa hlavne z dôvodu vysokej nezamestnanosti a nesolventnosti firiem vyberie na dôchodkových odvodoch oveľa menej, než sa potom musí vyplatiť na dôchodkoch. A navyše – aj keby k takýmto výkyvom nedochádzalo – systém je odsúdený na kolaps. Dôvodom je demografický vývoj – výdobtky vedy spôsobujú, že žijeme stále dlhšie a zároveň, že stále menej ľudí musí pracovať. Počet pracujúcich preto klesá, počet ľudí v dôchodkovom veku rastie. A to je dôvod, aby príjmy priebežného dôchodkového systému klesli pod úroveň nevyhnutných výdavkov.
Všade vo svete preto existuje aj druhý pilier. Ten je tvorený fondovo – znamená to, že každému pracujúcemu vytvára poisťovňa vlastný účet, o ktorý sa stará. Samozrejme tak, aby výnosy z odložených peňazí rástli čo najviac. Je tu však jasný systém – kto si koľko odloží počas produktívneho veku, toľko si v starobe užije.
Tieto dva piliere budú povinné. Pre nevyhnutnosť vyplácať už žijúcich dôchodcov, bude na začiatku plynúť viac do priebežného ako do fondového systému, postupne by sa však mal tento pomer obrátiť. Slovo postupne znamená v tomto prípade naozaj len pomaly – úplný nábeh nového systému totiž bude trvať toľko, koľko trvá jedna kompletná generačná výmena – teda 20 až 25 rokov.
Okrem povinných dôchodkových odvodov však budú mať pracujúci možnosť platiť aj dobrovoľné doplnkové, podobne ako pri nemocenskom poistení aj tu bude platiť, že ten, kto bude dobrovoľne platiť viac, bude neskôr aj viac dostávať. Samozrejme, aj tu bude možnosť zvoliť si, komu a koľko platiť, rovnako ako určiť si, či chce peniaze dostať naraz pri odchode do dôchodku, každý mesiac, alebo či majú byť vyplácané pozostalým v prípade smrti ako vdovský dôchodok. V koncepcii sa tento tretí pilier ešte delí na dve časti – na klasické komerčné poistenie a na doplnkové dôchodkové poistenie. Z pohľadu občana by však umožnenie prístupu komerčného sektora do tohto poistenia malo umožniť takú diverzifikáciu produktov, že už nebudeme vnímať, čo je aký pilier, ale len to, čo za odložené peniaze v dôchodku dostaneme.
ÚRAZOVÉ POISTENIE
Systém sociálneho poistenia bude mať ešte jeden prívesok. Bol aj doteraz, ale prakticky sme si ho nevšimli – úrazové poistenie. To v súčasnosti uzatvárajú zamestnávatelia povinne v štátnej Slovenskej poisťovni. Tá sa však už čoskoro bude privatizovať. Preto chce štát toto poistenie presunúť do verejnoprávnej Sociálnej poisťovne. Teda nie ani tak kvôli privatizácii, ale kvôli tomu, aby zdroje vytvárané typom poistenia mohol použiť na náklady spojené s reformou Sociálneho poistenia. Skutočnosť je však taká, že toto poistenie vytvára zdroje iba na nepatrný zlomok týchto nákladov. Ak totiž hovoríme o nákladoch, reč je o desiatkach až stovkách miliárd korún.
KOĽKO TO TEDA BUDE?
Presné číslo štát nepovedal. Ani nemôže – nevie totiž, ako sa bude vyvíjať nezamestnanosť, priemerná dĺžka života a iné dôležité zložky. Určité predpoklady však existujú. Náklady na transformáciu sociálneho systému sa dajú rozdeliť do dvoch oblastí. Tou prvou je vnútorný deficit zakódovaný už v súčasnom systéme. Vyplýva z toho, že počet nepracujúcich (dôchodcov a nezamestnaných) rastie. Tento problém pozná celý svet. Okrem technického vývoja, ktorý robí veľkú časť pracovnej sily nepotrebnou, to má na svedomí aj vývoj zdravotnej vedy a správanie samotných ľudí, ktoré zasa predlžujú priemernú dĺžku života. Odhady demografického vývoja na Slovensku spojené s odhadmi ekonomického vývoja hovoria o tom, že len v najbližších siedmich rokoch bude Sociálnej poisťovni chýbať od 52 do 67 miliárd korún. Tieto deficity pritom budú z roka na rok rásť. V najbližších rokoch budú 5 až 8 miliárd, v roku 2006 už 12 až 13 miliárd korún. A tak ďalej. Situácia, do ktorej sme sa dostali, sa však dá znázorniť aj na inom príklade. Niekoľko odborníkov si sadlo a vypočítalo, ako by sa mal v najbližších rokoch vyvíjať pomer výšky dôchodku a platu, aby Sociálna poisťovňa nekrachovala. Sú to smutné čísla. Ešte na budúci rok si dôchodcovia pri súčasnom systéme "zaslúžia" 37 až 40 percent priemerného platu. Len pre orientáciu, bolo by to niekde medzi 4000 a 4300 korunami. Myslíte si, že sa z toho dá vyžiť? Že nie? Nebojte sa, bude horšie. V roku 2010 by to už mala byť len tretina priemerného platu, niekde okolo roku 2025 už len štvrtina a v roku 2040 menej ako pätina. Skrátka a jednoducho – životná úroveň dôchodcov by v priebehu 40 rokov išla zo súčasnej nízkej úrovne ešte na polovičnú hodnotu. Nepredstaviteľné.
Práve preto treba súčasný systém od základu meniť. Takže nielen 52 až 67 miliárd v priebehu najbližších siedmich rokov, ale vyše sto miliárd v priebehu najbližších 25 rokov, kým dôjde ku generačnej výmene. A k tomu ešte doložiť do priebežného systému každú korunu, ktorá odíde do "druhého" a "tretieho" piliera. Spolu teda v sociálnom systéme chýba suma, ktorá prevyšuje celoročný rozpočet Slovenskej republiky. A aby sme boli ešte konkrétnejší. Ak by sme tento problém chceli vyriešiť okamžite, každý pracujúci by musel zaplatiť aspoň 100-tisíc korún.
Zohnať peniaze na reformu preto nebude ľahké.
OPÄŤ TREBA ŠETRIŤ
Reforma sociálneho poistenia bude mať jednu výhodu, ktorá síce náklady nezníži, dôsledky vysokých nákladov však zníži. Nový systém totiž bude od rozpadu socializmu prvým systémom, ktorý bude vytvárať dlhodobé zdroje. Tie zasa môže tento systém požičiavať štátu, ktorý ich bude môcť vrátiť až o desiatky rokov neskôr. Fakticky sa tak žiadne nové peniaze nevyrobia, ale cez zadlžovanie štátu sa dajú náklady na túto reformu rozložiť na desiatky rokov.
Na druhej strane je však jasné, že ak by sa cez zadlžovanie štátu malo zaplatiť všetko, ekonomika by sa namiesto toľko požadovaného rozvoja veľmi rýchlo vyčerpala. A tak treba šetriť. A kto iný tu môže šetriť ako občan. Prechod na nový systém si preto vyžiada viaceré bolestivé zmeny. Zatiaľ sme počuli len o systéme práca alebo dôchodok, čo inými slovami znamená, že dôchodcovia, ktorí sa zamestnajú, nebudú mať nárok na vyplatenie dôchodku. V čase, keď sa dôchodcovia vzhľadom na výšku dôchodku stávali pomerne lacnou pracovnou silou, prinesie táto zmena zmenu do mnohých životov – životná úroveň klesne a zároveň sa vytvoria nové, ale zle platené pracovné miesta. Počuli sme aj o zvyšovaní veku odchodu do dôchodku. Dnes už je úplne jasné, že sa to dotkne žien, pretože tie nebudú môcť v novom systéme odchádzať do dôchodku skôr ako muži. Nie je však vylúčené, že už čoskoro sa zdvihne latka odchodu do dôchodku pre obidve pohlavia. Inak bude vyzerať aj inštitút predčasného dôchodku. Starší človek bude môcť doňho pokojne odísť už skôr, v takom prípade však bude mať aj nižšie dávky. Presne podľa princípu, kto si koľko platil, toľko aj dostane. A nakoniec, netreba zabúdať ani na to, že súčasťou reformy bude nový systém typov dôchodkov. Okrem iného sa napríklad zakáže poberať viac typov dôchodkov súčasne, čo nepoteší napríklad vdovy. Vo všeobecnosti sa však dá očakávať, že nový systém dôchodkov – jemne povedané – priemernú životnú úroveň dôchodcov nezvýši.
Ľudí však zaujímavú dve dôležité otázky: či budú odvádzať do sociálneho poistenia viac alebo menej ako doteraz a či budú za to dostávať viac alebo menej. Odpoveď je jednoznačná: koľko si kto zaplatí, toľko dostane. Kto si zaplatí viac, dostane viac. Kto si zaplatí menej, dostane menej. Citeľný rozdiel tu však bude. Súčasný deficitný systém dôchodkového zabezpečenia totiž viac ľuďom dáva, ako od nich dostáva. A to sa skončí. Povedané zjednodušene: ak bude niekto chcieť od dôchodkového zabezpečenia to isté čo doteraz, bude musieť platiť viac. Ak bude platiť rovnako, dostane menej. Nie je to príliš populárne opatrenie, ale odmietať tieto nepopulárne opatrenia by bolo krátkozraké. Smerovali by sme totiž k stavu, ktorý je popísaný o niekoľko riadkov vyššie. Že o desať rokov bude dôchodok už len tretina priemerného platu, o 25 rokov len štvrtina a o 40 rokov ani nie pätina. Čiže stav, keď sa človek môže uživiť azda len korienkami. Aby však ľudia nemali pocit, že sú to zas len oni, pre koho bude táto reforma ďalšou záťažou, štát sa konečne rozhodol byť tiež normálnym platcom. Podľa princípov popísaných v koncepcii by totiž konečne mal štát za "svojich" poistencov, teda za nezamestnaných, študentov a dôchodcov platiť do jednotlivých fondov také isté percentá, ako platia pracujúci. Doteraz si totiž štát tieto dávky znižoval, a tak iba vytváral tlak na deficitnosť systému. Že to nie je žiadne šetrenie, ale iba náprava nenormálneho stavu, je zrejmé. Všetky reformy v tomto štáte sú však stavaním systému z hlavy späť na nohy. A čím skôr k tomu dôjde, tým lepšie.
DUŠAN DEVÁN
